Rozlúčka s telefónnymi búdkami a inými dôležitými vecami
Minulý týždeň som mal príležitosť stráviť niekoľko dní v Londýne, kde som zakúsil atmosféru, ktorá ma opäť naplnila nielen nostalgiou, ale aj inšpiráciou. Od prvého dňa sa v mysli ozývala melódia „Ebony and ivory live together in perfect harmony side by side… in London.“ Tuchy jedinečná harmónia, ktorú som mohol pozorovať v metru, autobusoch, na uliciach, v reštauráciách a múzeách, sa pre mňa stala symbolom londýnskej kultúry. Stretával som tu ľudí rôznych farieb pleti, ktorí sa bez obáv rozprávali a smiali nahlas, pričom vytvárali atmosféru neopísateľného súznenia.
Táto harmónia sa neobmedzuje len na medziľudské vzťahy, ale preniká aj do architektúry samotného mesta. Londýn je pestrejšou kolážou budov, ktoré, hoci rôznych štýlov, spoločne dotvárajú niečo väčšie a krásnejšie než ktorákolvek z nich osve. Je to stavba, ktorá sa podobá klávesom klavíra, pričom každý jeden tón prispieva k celkovému výrazu mestského života.
300-ročný trávnik
Existuje anekdota o Angličanovi, ktorého sa raz spýtal návštevník, akým spôsobom dosiahol, že jeho trávnik je taký nádherný. Odpovedal: „Polievajte ho, hnojte a šetrne koste.“ Avšak návštevník sa sťažoval, že aj tak jeho trávnik nie je taký pekný. Angličan zdačne poznamenal: „Keď to budete robiť 300 rokov, aj ten váš bude pekný.“ Tento vtip je ilustráciou londýnskej kultúry, v ktorej sa dlhodobá starostlivosť o detaily preplieta s časom.
Na britských uliciach sú na každom kroku červené telefónne búdky, aj keď dnes nie sú často využívané. Mnohé z nich ostali v svojich originálnych stavoch, jasne poukazujúc na snahu zachovať ich pre ďalšie generácie. Toto zachovanie nepochádza z rozhodnutia vlády, ale z občianskej iniciatívy, ktorá sa objavila po privatizácii British Telecom a nakoniec viedla k tomu, že tisíce telefónnych búdok sa stali pamiatkami.
Cesta k kultúrnemu dedičstvu
Podobne ako telefónne búdky, aj nefunkčné budovy majú svoj príbeh. Napríklad, ak by sme sa neriadili verejným záujmom, dnes by sme poznali iba obal platne uhoľnej elektrárne Battersea, ktorá sa transformovala na kultúrne a obchodné centrum. Z miesta, ktoré predtým slúžilo inému účelu, sa stal multifunkčný priestor, v ktorom sa spájajú kultúra a obchod.
Navštívil som aj Abbey Road, ktoré vyzerá presne ako na obale slávnej platne. Tento kultúrny fenomén pokračuje aj na londýnskych poschodových autobusoch, ktoré visia na uliciach. Londýnčania sú oddaní tomu, aby ich autobusy mohli jazdiť, a pravidelne orezávajú konáre stromov do pravého uhla. Rovnako sa podarilo obnoviť Shakespearovo divadlo Globe do pôvodnej podoby prispievaním zo strany verejnosti.
Kultúra ako základ evolúcie
Ak by som mal zhrnúť môj dojem z Londýna jedným slovom, bolo by to – kultúra. Antropológ Joseph Henrich vo svojej knihe „The secret of our success“ stavia kultúru na prvé miesto v evolučnej hierarchii, tvrdí spoluprácu a jazyk ako následných hráčov, pričom inteligenciu umiestňuje na posledné miesto. Zaujímavou alternatívou je evolučný biológ Yuval Noah Harari, ktorý v knihe „Sapiens“ dáva inteligenciu na vrchol.
Neviem, či niekedy vzíde experiment, ktorý by odhalil, či je kultúra alebo inteligencia ten prvý impulz našej civilizácie. Avšak to, čo je isté, je fakt, že aj na uliciach Londýna sa kultúra prejavuje ako kľúčový aspekt, ktorý prehlbuje naše ľudské spolupôsobenie a poskytuje nám súdržnosť do nadchádzajúcich generácií.
