Starina po potope: Návrat do maringotiek po viac ako štyroch dekádach od vysídlenia
Na severovýchode Slovenska, presne na mieste, kde pred viac ako štyridsiatimi rokmi stála obec Ruské, dnes nieto po domoch ani stopy. Aj napriek tomu sa sem však vracajú bývalí obyvatelia, aby si uctili svoje korene. „Poznáte herca Miša Hudáka? Tu stál ich dom. Sme bratranci z druhého kolena, jeho a moja babka boli sestry. Naše rodiny spoločne zapriahali kone, ako deti sme sa tu hrávali,“ rozpráva Juraj Koco, predseda urbára obce a organizátor stretnutí rodákov.
Ostávali len zarastené plochy a spomienky obyvateľov, ktorých domovy boli zničené na začiatku 80. rokov, keď bolo v záujme výstavby vodnej nádrže Starina vysídlených približne 3 000 ľudí. Nádrž, ktorá má objem takmer 60 miliónov kubíkov, dnes predstavuje najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe, avšak na úkor niekoľkých rusínskych obcí.
Majstrovské dielo režiséra Martina Gondu, film Potopa, osvetľuje túto dramatickú kapitolu histórie. Jeho babička žila v doline neďaleko a ako dieťa tam trávil letá. Pritom sa film stal námetom, ktorého cieľom je pripomenúť, aké devastujúce dôsledky mala socializácia na životy týchto rodín.
Dedina, ktorá neexistuje, ale žije v srdciach obyvateľov
Otázka, ako môže žiť dedina, ktorá neexistuje, sa javí ako paradoxná. Avšak so zdieľanými spomienkami a tradíciami dokáže zachovať ducha miesta. Na stretnutí rodákov sa objavujú nielen spomienky na staré časy, ale aj nádeje na budúcnosť. Juraj Koco sa aktívne snaží o oživenie spomienok na Ruské a vyzdvihuje dôležitosť zachovávania kultúrnych tradícií, ktoré boli predtým násilne potlačené.
Kým sa mesto zmenilo na zamýšľanú vodnú plochu, obyvatelia sa snažili znovu nadviazať spojenie so svojich miestom, kde vyrastali. Dnes, aj keď ich fyzické domovy neexistujú, ich duch tu žije. V maringotkách, ktoré zaplnili okolie, sa stretávajú a diskutujú o tom, čo strátili a čo sa dá ešte zachrániť.
Vysídlenie ako symbol historických rán
Vysídlenie rusínskych obcí v Poloninách je temným symbolom minulosti, ktorý ožil vo filmových obrazoch a osobných príbehoch. Mnoho rodín, ktoré stratili svoje základne, zažilo psychologické i emocionálne následky, čo sa prenáša na ďalšie generácie. Škody spôsobené touto udalosťou sa neobmedzujú iba na fyzickú stratu domova, ale rozšírili sa aj na identitu a kultúrne dedičstvo regiónu.
Ako Juraj Koco tvrdí, „každé stretnutie s rodákmi je vlastne terapiou – pomáhame si spomínať, spracovávať smútenie za tým, čo sme stratili, a zároveň čerpať silu na to, čo pred nami.“ Tento duch solidarity a vzájomnej podpory dáva zmysel ich snahe. Starina a Ruské sa tak stávajú nielen miestami na mape, ale aj emocionálnymi prostrediami, ktoré pociťujú a žijú aj mnohí, ktorí už dávno opustili svoje rodiny.
Bez ohľadu na to, aké bolesti minulosti sú spojované s touto lokalitou, jej obyvatelia sa snažia vytvoriť nový príbeh, v ktorom je minulosť rovnako dôležitá ako prítomnosť. Tým, že sa opäť vracajú na miesta svojho detstva, nielen udržiavajú tak vzácne spomienky pri živote, ale tiež budujú mosty medzi generáciami.
Výzva na budúcnosť
Cez všetky strasti a traumá minulých rokov čelí región novým výzvam. Ošetrenie pamäti a historických rán si žiada od všetkých zúčastnených snahu o pripomínanie, vzdelávanie a povzbudenie mladých, aby sa spojili s ich koreňmi. Historie tohto miesta, aj keď boli domovy zničené, žije naďalej v srdciach jeho niekdajších obyvateľov a ich potomkov.
Starina, síce zatiahnutá tichom a prázdnotou, zaplní svoje miesta pohrúžené v spomienkach a nových rituáloch, ktoré budú nositeľmi histórie, spájajúc minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou.
