Bratislava mala tisíc studní a ľudia umierali skôr ako v iných mestách. Záchranu priniesla voda z Dunaja
V 19. storočí Bratislava, s populáciou okolo 50-tisíc obyvateľov, čelila vážnej kríze v zásobovaní vodou. Mesto sa spoliehalo na verejné fontány a súkromné studne, ktorých počet presahoval tisícku. Obyvatelia používali vodu z prameňov pod Malými Karpatami, no systém bol založený na gravitácii a nie vždy spĺňal hygienické normy.
Podľa Lenky Halásovej z Bratislavskej vodárenskej spoločnosti sa mnohé študne nachádzali v blízkosti kanalizácií, čo spôsobovalo kontamináciu vody. Zhoršené hygienické podmienky viedli k slabému zdravotnému stavu obyvateľstva, pričom priemerná dĺžka života Bratislavčanov bola nižšia v porovnaní s inými mestami v Rakúsko-Uhorsku. Tento znepokojujúci fakt sa stal impulzom pre vyhľadanie nového zdroja vody, pričom blízkosť Dunaja predstavovala strategickú výhodu.
V roku 1886 sa začala snaha o vybudovanie nového vodovodu, ktorý by vyhovoval potrebám rýchlo sa rozrastajúceho mesta. V tej dobe bola situácia kritická, a tak sa hľadali alternatívy k existujúcim, deficitným zdrojom. Pri analýze lokality Sihoti, ktorú predpokladali odborníci ako vhodnú na vyhľadávanie podzemných vôd, sa ukázalo, že využitie moderných metód, ako sú geologické prieskumy, môže priniesť efektívne výsledky.
Po intenzívnom meraní a testovaní sa dokázalo, že na ostrove Sihoť existuje kvalitný zásobník podzemnej vody, čo umožnilo vybudovanie vodovodu. Tento pokrok bol znásobený rozvojom vodárenstva, ktoré sa začalo orientovať na získavanie vody z podzemných zdrojov, čím sa Barcelona dostala na cestu k trvalejšiemu a bezpečnejšiemu zásobovaniu vodou.
Zavedeniu moderného vodovodu sa teda pripisovala významná úloha v zlepšení kvality života obyvateľov Bratislavy. Tento projekt, realizovaný súkromnou firmou, bol po dokončení s vysokými nákladmi odkúpený mestom, a umožnil tak zabezpečiť hygienickú a dostupnú vodu pre obyvateľstvo, čím prispel k zlepšeniu verejného zdravia a zachránil nespočet životov.
