Príkladový priebeh otvorenej vojny na slovenskom území
Nasledujúci scenár je výsledkom rozhovorov s predstaviteľmi slovenských silových zložiek, civilnej ochrany a krízového riadenia.
Všetko sa začne, keď prezident na základe rozhodnutia Národnej rady vypovie vojnu – samozrejme, náš prezident a náš parlament. Ako sme si už povedali, útočiace krajiny dávno žiadne vojny voči tým napadnutým nevyhlasujú. Jednoducho zaútočia.
V skutočnosti sa to všetko začne oveľa skôr. Napätie v priestore okolo nás sa bude stupňovať dlhé mesiace, možno roky predtým. Zásadne sa oslabia medzinárodné bezpečnostné štruktúry a spojenectvá, ktorých sme dnes súčasťou. S veľkou pravdepodobnosťou budeme zažívať aj procesy, aké sme opísali v predošlých kapitolách. To, čo sa nám dnes javí ako hrozivá fantastika, bude v tom čase naberať reálne kontúry a dnes nemožné scenáre nám postupne budú pripadať ako nová každodennosť.
Štát a armáda majú takisto nastavené isté míľniky ohrozenia. Keď ich začne iná krajina prekračovať, zároveň s tým sa bude zvyšovať stav pohotovosti ozbrojených síl, krízového riadenia a záchranných zložiek. Aké presne znaky to sú, nebude úplne verejné, no dokážeme si to predstaviť. Možno akumulácia vojenských síl v akčnom dosahu našich hraníc, výstavba letísk a základní v určitej vzdialenosti. Provokácie, časté prelety prieskumných a bojových lietadiel či dronov neďaleko nášho územia. Ekonomické alebo diplomatické kroky, ktoré budú predstavovať ohrozenie fungovania štátu.
Prvoradou otázkou je však už to, či sa naša politická reprezentácia na takýto krok – vyhlásenie vojnového stavu alebo vojny – vôbec odhodlá. A v ktorom momente, teda či to bude dostatočne skoro na to, aby príslušné zložky mali šancu dostatočne efektívne reagovať. Ako sme si ukázali v prvej časti, nepriateľská krajina má množstvo spôsobov, ako môže stupňovať napätie. Vyhlásili by sme vojnu až v momente masívneho a otvoreného útoku nepriateľa? Alebo by sa to stalo ešte skôr, napríklad po raketovom údere na niektorú jadrovú elektráreň? Prípadne v reakcii na útok pomocou roja dronov? To všetko by bolo pálčivou politickou otázkou s hlbokými následkami na vnútornú politiku, verejnú mienku a volebné preferencie. Našli by na to lídri odvahu, aj keby takým nepopulárnym rozhodnutím ohrozili svoju kariéru?
Pokiaľ nie, armáda a dokonca aj naši spojenci sa budú môcť len bezmocne pozerať, ako sa opakuje história zo začiatku 2. svetovej vojny a potom z roku 1968. Ako našu krajinu bez boja odovzdáme nepriateľom. Armáda nebude bez politického súhlasu oprávnená zasiahnuť. Toto je v skutočnosti najväčšia slabina našej obrany. Nie výcvik či výzbroj armády ani nedostatočné financie. Ale atomizácia spoločnosti, ktorej časť si ani nie je istá, kto je naším spojencom a kto nepriateľom. To isté platí o našich politikoch. Dlhodobo sa nesnažia ľudí zjednotiť aspoň na takých základných otázkach, ako je naša kolektívna bezpečnosť. Túto rozpoltenosť, naopak, zneužívajú na svoje krátkodobé politické ciele. Môžeme naozaj veriť, že v onom rozhodujúcom okamihu sa rozhodnú nás brániť?
Fungovanie štátu a administratívy
Predstavme si však, že sa tak stane. Vo fungovaní štátu sa následne rozbehne celý súbor zásadných a komplikovaných procesov. Hoci v skutočnosti vôbec nevieme, ako presne by sa v realite odohrávali. Nikto to totiž na podobne širokej škále nikdy netestoval. A pravda je taká, že v takýchto zlomových situáciách sa väčšinou aj tak veci dejú trochu alebo úplne inak, než by sme si želali a predpokladali.
Vieme však toľko, že kroky vlády by museli nasledovať literu Ústavného zákona č. 227 o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Ten presne upravuje legislatívny proces vyhlasovania takýchto stavov štátu a čo môžu alebo musia jednotliví ústavní činitelia a ďalšie inštitúcie robiť. A čo je veľmi dôležité, určuje aj práva a povinnosti občanov.
