Porušenie tabu nás rozruší. Prečo ľudí fascinujú prípady žien, ktoré zabili svoje deti
Prípady matiek, ktoré zabili svoje deti, priťahujú pozornosť verejnosti. Keď sa takto fatálne naruší obraz milujúcej ochranárskej matky, spozornieme.
V Téme týždňa sa píše o prípadoch matiek, ktoré zabili svoje deti, a o tom, ako ich vníma spoločnosť. Portrét týždňa bol venovaný austrálskej aktivistke za práva obetí sexuálneho násilia Grace Tame. Tá sa musela ospravedlniť za to, že si vyberala, ktorým obetiam bude veriť.
Čitatelia sa môžu dočítať aj o tom, že učiteľ na jednej z trnavských stredných škôl už nebude učiť pre nevhodné správanie k študentkám, a tiež o tom, ako bol na Eiffelovej veži štrajk pre ponižovanie zamestnankýň.
Ženy, ktoré rozbili našu predstavu o materstve
V textoch Ivety Tanoczkej sa venovala pozornosť príbehu Američanky Lindsay Clancy, ktorá podľa slov jej obhajcov pod vplyvom popôrodnej depresie alebo psychózy zabila svoje tri deti, ale aj prípadom zo Slovenska. Tieto prípady zaujali čitateľov a čitateľky a veľa sa o nich diskutovalo aj na sociálnych sieťach.
Nie je to nič výnimočné ani špecificky slovenské. Matka, ktorá pripraví o život svoje deti, je v absolútnom protiklade k tomu, ako ju vnímame kultúrne a vlastne aj biologicky – teda ako osobu, ktorá zachováva rod a je starostlivá, ochranárska a láskyplná. Keď túto predstavu nejaká matka takto fatálne naruší, ľudia začínajú sledovať všetko, čo sa prípadu týka. Nie je to len obyčajný voyeurizmus, ale aj snaha pochopiť, čo sa stalo. A spolu s ňou viera, že ak pochopíme, čo sa udialo, budeme vedieť zabrániť tomu, aby sa to zopakovalo. V tom je zakomponovaný aj strach z toho, že by sa to stalo nám alebo našim blízkym.
Resnickova kategorizácia
Prípady, keď matka alebo aj otec zabije svoje dieťa alebo deti, sa podľa dodnes používanej klasifikácie amerického psychiatra Phillipa Resnicka, ktorá vznikla pred viac ako 50 rokmi, rozdeľujú do piatich kategórií. Tie vytvoril na základe motivácie. Na označenie zabitia dieťaťa rodičom používa termín filicída.
