Johny je fešák
V poslednom čase chrlím texty ako na bežiacom páse. Idú voľby, tu nejaký kamarát kandiduje, tam zas iný, jeden chce promo na fejsbuk, ďalší pár odsekov do brožúrky, tretí hľadá dobrý slogan na bilbord. A tak píšem, posielam, držím palce, publikujem.
Viem, že tieto slová majú vyhradený čas spotreby, po dvadsiatom štvrtom októbri už nikoho zaujímať nebudú, nanajvýš ich niekto o štyri roky pripomenie, aj to len v prípade, že sa tým, pre ktorých ich píšem, podarí dostať od ľudí dosť hlasov, aby ich premenili, prípadne aj nepremenili v činy.
Poviem to takto, slov je v poslednom čase už toľko, že nachádzať ďalšie pre tento komentár sa mi akosi nedarí. Sedím na matraci v pezinskom byte, vedľa mňa leží pes Johny, ktorého som prišiel na pár dní strážiť.
Johny, o čom napíšeme, pýtam sa evolučne nižšej bytosti. Evolučne nižšia bytosť na mňa hodí psie oči a pokýve hlavou: čo s tým mám ja, čítam mu v pohľade.
