Umelé oplodnenie je horská dráha emócií, hovorí žena po troch neúspešných IVF
Andrea Kessl absolvovala tri neúspešné pokusy o umelé oplodnenie. Z procesu, o ktorom si aj s manželom mysleli, že im je úplne jasný a stačí, že vedia, ako to prebieha po medicínskej stránke, napokon bolo niekoľko rokov, ktoré mladá žena prirovnáva k jazde na horskej dráhe plnej rôznych emócií.
„Zo začiatku som to brala celkom statočne. Naozaj som sa snažila byť vďačná svojmu telu, že toho zvláda veľa. Ale časom prídu aj myšlienky, že vaše telo nejakým spôsobom neustále zlyháva, nepodrží vás,“ rozpráva 32-ročná žena v rozhovore videopodcastovej série O čom ženy (ne)hovoria.
Po piatich rokoch snaženia sa o dieťa a troch IVF (in vitro fertilizácie) otehotnela prirodzenou cestou. V súčasnosti má ich syn 14 mesiacov. Nedávno si založila profil na sociálnych sieťach, ktorý nazvala Medzi tým, aby odovzdala svoje skúsenosti s prežívaním procesu umelého oplodnenia ďalším párom.
O IVF sa hovorí málo, hovorí Kessl
Rozhodli ste sa verejne hovoriť o viacerých osobných veciach týkajúcich sa zdravia – o gynekologickej diagnóze adenomyóza, o čakaní na tehotenstvo a najmä o procese umelého oplodnenia. Čo vás k tomu vedie?
„Predchádzali tomu siahodlhé rozhovory s mojím manželom, či ísť do toho, lebo predsa len zverejňujeme informácie, ktoré sú dosť intímne. Ale zároveň sme si uvedomovali, že náš príbeh a naše skúsenosti dokážu mať veľkú váhu v pomoci ostatným ľuďom, ktorí buď začínajú proces IVF, alebo už sú v ňom.
Myšlienka hovoriť o IVF vznikla už na začiatku našej cesty po prvom cykle, ktorý bol neúspešný. Vtedy sme si s manželom prvý raz uvedomili, že IVF nie je len medicínsky proces a nie je to priama cesta k bábätku. Panuje totiž predstava, že je to nejaký proces na klinike, ktorý má svoj začiatok, stred a záver, a teda na záver príde to najťažšie, keď čakáte na výsledok, či je negatívny, alebo pozitívny. Sme zahltení medicínskymi informáciami o IVF, no zároveň v spoločnosti pretrváva obrovské tabu o tom, čo sa deje medzi tým – keď odídete z kliniky, zatvoríte dvere, prídete domov a IVF sa začne postupne vkrádať do vášho každodenného života,“ vysvetľuje.
Problémy sa začali už v detstve
Adenomyóza je nenádorové ochorenie maternice, pri ktorom tkanivo jej vnútornej výstelky, takzvané endometrium, prerastá do svalovej steny.
Bol to určite jeden z dôvodov, ale primárny problém sa so mnou tiahol omnoho dlhšie. Gynekologické problémy sa u mňa začali už v deviatich rokoch, keď mi museli chirurgicky odstrániť celý pravý vaječník v dôsledku obrovskej cysty, a už vtedy povedali lekári mojej mamine, že v budúcnosti môžem mať problém s otehotnením. S touto informáciou som žila prakticky celý čas. Čiže otázka neplodnosti u mňa nevyvstala pred šiestimi rokmi, keď sme sa začali snažiť o bábätko, ale už oveľa skôr. Časom to prešlo do opakovaných cýst aj na druhom vaječníku a to bol aj primárny dôvod problémov s otehotnením.
Keď som bola dieťa, samozrejme, že to so mnou neriešili. Ale postupom času, v pätnástich rokoch, sa mi opäť objavila cysta a vtedy už začala so mnou o tom hovoriť aj lekárka. Vysvetľovala mi, aké sú možnosti po operácii, čo by bolo najlepšie do budúcna, a zdôraznila aj to, že by som v dospelosti mala otehotnieť čím skôr, keď to bude možné, a nečakať do tridsiatky alebo tridsaťpäťky.
Otvorenosť vo vzťahu a posledná operácia
Keď ste začínali vzťah s partnerom, otvorili ste túto tému? „Samozrejme, oznámila som mu to na začiatku vzťahu, lebo pre mňa to bola a je citlivá a dôležitá téma. Stále tam bola možnosť, že možno nebudem mať biologické bábätko, že nevynosím dieťatko, pretože som celé roky bojovala s cystami.
Keď sme s manželom ešte ako partnerom boli spolu rok a pol, absolvovala som ďalšiu operáciu vaječníka a prvé, čo sa ma lekár opýtal, bolo, či mám zmrazené vajíčka, pretože je možné, že sa zobudím bez vaječníka. To bola veľká rana a to aj odštartovalo celú našu cestu IVF,“ uzatvára Andrea Kessl.
