Financovanie ukrajinskej armády, Booking bez leteniek a povinná príprava na vojnu
Súd Európskej únie rozhodol dve kauzy, ktoré bezprostredne súvisia s vojnou Ruska proti Ukrajine. Prvá sa týka žaloby Maďarska proti Európskemu mierovému nástroju (EPF), ktorý je mimorozpočtovým fondom Únie s vlastnou právnou subjektivitou. Fond založila Rada EÚ a jeho úlohou je financovať obranné aktivity Únie, udržiavať mier a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť.
Maďarsko sa pri schvaľovaní rozhodnutia EPF o alokácii zdrojov v prospech ukrajinskej armády zdržalo hlasovania, a to takzvaným konštruktívnym spôsobom. Takéto hlasovanie upravuje článok 31 ods. 1 Zmluvy o EÚ, podľa ktorého člen Rady, ktorý sa zdrží hlasovania, môže svoje zdržanie odôvodniť formálnym vyhlásením. V takom prípade nie je povinný uplatňovať rozhodnutie, avšak akceptuje, že rozhodnutie je pre Úniu záväzné. V duchu vzájomnej solidarity sa dotknutý členský štát zdrží akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo byť v rozpore alebo prekážať konaniu Únie založenému na tomto rozhodnutí.
Postoj maďarskej vlády viedol k tomu, že keď sa na pôde EPF hlasovalo o konkrétnej alokácii zdrojov pochádzajúcich zo zmrazených ruských aktív, štát, ktorý sa predtým konštruktívne zdržal hlasovania, bol v zmysle vnútorného organizačného poriadku vylúčený z rozhodovania. Toto svoje vylúčenie Maďarsko napadlo na súde, meritórnej odpovede sa však nedočkalo, pretože súd dospel k záveru, že v danej veci nemá právomoc.
EPF v konaní tvrdil, že ide o strategické politické rozhodnutie prijaté v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a ako také je v zmysle zakladateľských zmlúv vyňaté z kontrolnej pôsobnosti súdov. Túto jeho pozíciu podporilo v konaní deväť členských štátov vrátane Nemecka, Holandska, Francúzska a Česka, ale napríklad bez Poľska. Maďarsko síce súhlasilo s tým, že súdy nemajú čo nahrádzať strategické rozhodnutia politických inštitúcií, ale namietalo, že postup EPF zasiahol do jeho hlasovacích práv, a tým porušil základné hodnoty a zásady ústavného poriadku Únie. EPF uspel, pretože súd potvrdil, že toto rozhodnutie nespadá do jeho kontrolnej právomoci.
Rozsudok poskytuje viacero lekcií o procedurálnych podmienkach výkonu európskej diplomacie. Pravidlo konštruktívneho zdržania sa vytvára priestor na rovnováhu medzi potrebou spoločnej európskej akcie a potrebou vyjsť v ústrety vnútropolitickým špecifikám konkrétnych členských štátov. Otázka je, koľkokrát sa tento postup ešte podarí, keď dnes členské štáty, ktoré by mohli mať tendenciu ho využiť, vidia, že oslabuje ich vyjednávaciu pozíciu v následnom rozhodovaní a že súd od toho dáva ruky preč.
Ak táto simulácia akcieschopnosti prestane fungovať, tlak na zrušenie veta v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike ešte vzrastie. Keďže zrušenie veta by si vyžadovalo súhlas všetkých členských štátov, paralelne bude rásť tlak na hľadanie takých aranžmánov, v ktorých sa jednota nebude hľadať tak zložito, ako sa musí hľadať dnes.
