Konce vnímame veľmi negatívne, no až keď sa niečo skončí, môžeme to pochopiť, hovorí umelkyňa Poliačiková
Konce majú zlý imidž. Snažíme sa im vyhnúť, nechceme ich riešiť ani o nich hovoriť. Spájame si s nimi neistotu, diskomfort, strach zo straty a z bolesti.
„Keď si zoberiete, akú pozornosť venujeme rituálom svadby, narodenia, teda začiatkom, tak je zrejmé, že smrť, pohreb a všetky konce sú niekde v pozadí,“ hovorí umelkyňa Katarína Poliačiková.
Spolu s dizajnérom Martinom Jenčom uvažovali nad tým, že ku koncom sa dá pristupovať aj inak. Môžu byť prísľubom niečoho obohacujúceho či otvoriť nové poznanie. Vo svojej knihe Catalogue of Endings ponúkli takmer 150 príkladov, ako si môžeme koniec predstaviť.
Do rubriky Päť kníh vybrala Katarína Poliačiková tituly, v ktorých pre ňu zaznievajú témy ukončenia, zmeny a začiatku. Ide o knihy Věřit v šelmy od Nastassje Martin, Slobodná od Ley Ypi, The Faraway Nearby od Rebeccy Solnit, Znamení neznámého od Jana Němca a Petra Vizinu a Nina Simone’s Gum od Warrena Ellisa.
Na otázku, či v poslednom čase zažila situáciu súvisiacu s nejakým koncom alebo ukončením, umelkyňa odpovedá: „Áno. Práve keď sme dokončovali našu knihu, plánovala som sťahovanie z bytu, v ktorom som bývala desať rokov. Ten byt som milovala a považovala som ho za svoj domov. Až spätne som si uvedomila, že tieto dve veci prebiehali paralelne. Vyšla kniha a dva mesiace nato som sa presťahovala.“
Čo pre ňu ten koniec znamenal? „Nevedela som si predstaviť, že odtiaľ niekedy odídem. V našej knihe sa skoro každý text začína vetou: ‚Predstav si koniec, ktorý…‘ Ale ja som si naozaj nevedela predstaviť, že sa odsťahujem. Vznikla však istá situácia s prenajímateľmi, ktorá už dosť zasahovala do môjho súkromia a mojej integrity. Istý čas som to znášala. Keď sa to vyostrilo, môj priateľ mi povedal, že je čas začať uvažovať o niečom inom. Že si mám otvoriť hlavu a predstaviť si, že môže prísť dokonca ešte niečo lepšie. Ja som to odmietala s tým, že to nie je možné. Bola som úplne upätá na to miesto a nedokázala som urobiť ani ten prvý krok – predstaviť si koniec a niečo, čo príde potom.“
Na otázku, ako to teda prebehlo a čo jej pomohlo, uvádza: „Takúto situáciu som zažila už viackrát. Napríklad keď som odchádzala zo zamestnania alebo sa končil nejaký vzťah. A keď som raz riešila výpoveď, ale stále som cítila nejaký záväzok, moja terapeutka mi povedala: ‚Katarína, vy ste na to vnútorne úplne pripravená, len tam ešte musíte dokráčať.‘ To je ten zaujímavý moment pri rôznych typoch koncov.“
