Sabína Kolajová: Keď nám zomrel 27-ročný syn, zrazu sme nemali dôvod žiť. On by však chcel, aby sme šli ďalej
Sabína Kolajová (1973) je Slovenka žijúca s manželom Pavlom na Morave. Ich syn Simon v roku 2019 ako 27-ročný zahynul v rakúskych Alpách pod lavínou. V roku 2020 sa im narodila dcéra Agáta.
So svojím manželom Pavlom sa spoznala, keď mala iba 16 rokov, on mal o osem rokov viac. V osemnástich sa jej narodil syn Simon, ale na jeho otca to bolo v tom čase ešte priskoro. Ako uviedla, Pavel vtedy netúžil po deťoch ani po svadbe, mal svojich kamarátov a partiu.
Počas tehotenstva boli od seba, no po pôrode poslala Pavlovi telegram, aby sa k situácii postavil ako chlap. Prišiel, povedal, že ostáva, a sú spolu dodnes. Svadbu mali, až keď mal päťdesiatku, za svedka im išiel syn so svojou partnerkou.
V roku, keď porodila, čakal dieťa aj jej brat s priateľkou a sestre sa tiež do roka narodil potomok. Rodičia tak v priebehu jedného roka dostali tri vnúčatá. Otec bol inžinier a vedúci, zakladal výpočtové stredisko, mama bola obľúbená učiteľka v škôlke, takže z toho bolo trochu haló, že Sabínka je slobodná mamina.
Ako uviedla, rodičia si to predstavovali inak a čakali, že po stavebnej priemyslovke pôjde na vysokú školu, ale keď prvýkrát uvidela Pavla, cítila, že je to chlap, s ktorým chce žiť. Zafungovala chémia a funguje doteraz. Prekonali spolu množstvo ťažkých prekážok.
Nielenže prišli o syna, manžel už predtým prekonal leukémiu a transplantáciu kostnej drene. Vtedy si myslela, že nič horšie sa stať nemôže.
Na otázku, či materstvo v tom veku ju obralo o bežný typ mladosti, odpovedala, že začiatok 90. rokov bol obdobím, keď mladé dievčatá bežne chodili na diskotéky a zabávať sa. Ako uviedla, do osemnástky si užila dosť, takže keď sa jej lekárka pýtala, či si naozaj chce dieťa nechať, jasne povedala, že áno. Bola pevne rozhodnutá. Na materstvo a život so svojím vysneným chlapom sa tešila.
Na otázku, či pri smrti syna smútia obaja rodičia rovnako, odpovedala, že nesmútia rovnako. Syn zahynul pod lavínou v Rakúsku. Už predtým sa s Pavlom aj so Simonom rozprávali o rôznych tragédiách, keďže syn extrémne lyžoval a liezol v horách. Vždy to uzavreli s tým, že im sa nič také nemôže stať.
Po Simonovej smrti ako prvé začala hľadať ľudí, ktorých postihol rovnaký osud. Potrebovala sa s niekým podeliť o svoje pocity. Ako uviedla, tá bolesť sa ani nedá predstaviť a kto ju nezažije, nedokáže ju pochopiť. Neexistuje nič horšie a bolestivejšie ako vidieť v rakve svoje dieťa.
Vtedy pochopila aj svoju babičku, ktorá strašne plakala na pohrebe jej otca, jej syna. Mala vtedy 27 rokov, otec 59. Pýtala sa babičky, prečo plače, veď ocko mal krásny a naplnený život. Odpovedala jej, že bez ohľadu na vek to stále bolo jej dieťa. Aj ockove sesternice prišli o deti – jedna o desaťročného, druhá o šesťročného. Prvý sa utopil, druhého zrazil autobus. Tieto traumy vnímala, ale až keď jej odišiel Simon, precítila tú hrôzu naplno.
Ľudí s rovnakým osudom našla vo facebookovej skupine, kde sa spájajú práve ľudia, ktorým zomrelo dieťa. Väčšinu tvorili ženy, chlapov tam bolo minimum, možno jeden. Podľa jej slov je to dôkaz, že chlapi zväčša smútia iným spôsobom. Dnes má asi 30 kamarátok, ktorým sa stalo to isté, komunikujú, navštevujú sa, ale Pavel to nikdy nepotreboval. Muži svoju bolesť zdieľať príliš nechcú, držia to v sebe. Kamarátky jej hovorili, že ich manželia o tom vôbec nehovoria a skôr sa uzavreli.
Po odchode Simona, keď občas išli niekam medzi ľudí, bol spúšťačom emócií alkohol. Prvé dva roky plakala prakticky každý deň, niekedy aj viackrát za deň. Kamarátka, ktorá tiež prišla o syna, jej spomínala, že jej muž chodí do lesa, kde je sám, jednoducho nechce mať pri sebe nikoho. Jej, naopak, pomáhalo podelenie sa o pocity s druhými. Mohla to dať zo seba von.
Problém bol, keď to, čo sa stalo, neustále spomínala aj počas návštev, ktoré mali doma. Pavel jej hovoril, že ak v tom bude pokračovať, časom k nim nebude chodiť nik. Ľudia totiž nevedeli, ako na to reagovať.
