Neistota a osamelosť. Prečo ľudia na Ukrajine nechcú opúšťať svoje nebezpečné domovy
„Donečka, nič nepotrebujem, len príď. Už tu nevydržím.“ Tak sa začína každý telefonát s mojou drahou babou Ninou z Kramatorska, ktorá s nami prežila dva roky v Gabčíkove. V roku 2024 sa vrátila do Kramatorska, lebo na Slovensku by po ukončení programov podpory bývania pre ľudí z Ukrajiny so svojím ukrajinským dôchodkom 3 500 hrivien (približne 68 eur) neprežila.
V Kramatorsku prežila rok a pol – doma, vo svojom byte, so svojimi susedmi. Baba Nina má 84 rokov. Samostatne chodí už len ťažko. Žiadnu rodinu, ktorá by s ňou udržiavala spojenie, nemá. Aj preto som s ňou po jej odchode z Gabčíkova a mojom presune na Ukrajinu zostala v kontakte.
Na jar 2026 sa však situácia v Kramatorsku začala rapídne zhoršovať. Baba Nina sa po dlhom nátlaku nechala presvedčiť, aby sa evakuovala. Dnes žije v zariadení sociálnych služieb v Kyjivskej oblasti. Je v bezpečí – ak to porovnáme s Kramatorskom. No každý deň plače. Plače za domovom, za svojou kuchyňou, za domácim šalátom, ktorý si robievala, za svojím pokojom – za všetkým, čo nechala doma, keď ju evakuovali.
Vždy keď s babou Ninou hovorím cez telefón, pýtam sa jej, čo jej môžem objednať, poslať, kúpiť – tabletky, jedlo, pitie, oblečenie, čokoľvek. Vždy mi povie to isté: „Donečka, nič nepotrebujem, len príď.“
Ešte jeden deň
Rodičov môjho priateľa prosíme každý deň, aby sa konečne evakuovali z Kramatorska. Už ich čaká byt v Charkive. Sťahuje sa tam aj práca priateľovej mamy. Našli sme odvážneho prepravcu, ktorý by rodičov vyviezol z mesta aj s ich majetkom. Za sťahovanie sme zaplatili nemalé peniaze, keďže štvrť, kde žijú, je už veľmi nebezpečná.
Teda nebezpečná pripadá všetkým okrem rodičov môjho priateľa. Tí tvrdia, že je tam všetko úplne v poriadku a všetci zbytočne panikárime. Všetko je pripravené na ich evakuáciu, každý deň však počúvame: „Ešte jeden deň. Dnes dobalíme a zajtra pôjdeme“. Tak to pokračuje už dva týždne.
Nevedia sa donútiť k odchodu. Všade navôkol padajú letecké bomby, chodci na uliciach sa skrývajú pred dronmi a všetky služby – štátne aj neštátne – rad za radom opúšťajú mesto, ktoré je už dnes aktívnou frontovou zónou. No rodičia nevedia povedať zbohom.
