Nedajme Bratislavu Smeru
Dlho som sa na Bratislavu díval klasickým cépečkárskym pohľadom – trošku pohŕdavo: „A toto že sú kopce?“ Trošku s pocitom, že všetko, čo sa tu deje, je odtrhnuté od reality: „Čo tu riešite… skutočné problémy rieši zvyšok krajiny.“ A ako to už býva – trošku s malým sebavedomím človeka, ktorý prišiel z dediny do väčšieho mesta a za každým „jéj, ty hovoríš tak mäkko“ šípi, že ho prekukli.
Potom som sa postupne v Bratislave asimiloval a nakoniec, hlavne posledné roky, sa Bratislava stala – v krajine a vo svete, kde sa dejú veci, ktoré sa mi nepáčia – nielen mojím domovom, ale aj útočiskom a ostrovom pozitívnej deviácie.
Začal som si všímať všetky tie malé detaily, ktoré sa okolo mňa menia k lepšiemu. Na každú Ficovu tlačovku jeden opravený chodník, na každý prieskum nová dobrá vec, ktorá sa v mojom okolí podarila.
Odkedy je Matúš Vallo primátorom, mám pocit, že neustále pribúda nejaký malý detail, vylepšenie, ktoré sa udialo. Električky pod mojimi oknami prestali vŕzgať, lebo opravili električkovú trať, každý deň dvakrát na bicykli pri byte nemusím zosadať, lebo dali preč hrozný vysoký obrubník. Na mojej klasickej ceste z Rače do mesta za dva roky prakticky nebol okamih, keď sa niečo neopravovalo, a potom to zrazu nebolo lepšie.
