Sochy sv. Jána Nepomuckého stavali pri riekach, brodoch aj mostoch. Dnes už mnohé nie sú na pôvodných miestach
Kult svätého Jána Nepomuckého vznikol v Čechách a rozšíril sa do okolitých krajín aj do západnej Európy. Podľa najrozšírenejšej verzie o jeho smrti bol spovedníkom kráľovnej Žofie, manželky kráľa Václava IV. Keďže nechcel prezradiť spovedné tajomstvo, Václav ho dal umučiť a 20. marca 1393 jeho telo hodili do Vltavy.
Pravda je však skôr taká, že Ján Nepomucký, ktorý zastával vysoký úrad generálneho vikára pražského arcibiskupa, sa stal jednou z postáv boja o moc medzi panovníkom a arcibiskupom, no a doplatil na to. Jeho sochy stávali na mostoch, pri riekach a potokoch. Dnes ich už však na pôvodných miestach tak často nevidno.
Socha pred Kostolišťom
Pohľadnice z dielne malackého vydavateľa Alfreda Wiesnera sa vyznačovali vysokou kvalitou. Wiesner sa zameriaval najmä na oblasť dolného Záhoria, aj táto pohľadnica je odtiaľ. Takto videli ľudia Kostolište, keď k nemu prichádzali od Malaciek. Po pravej strane cesty vítala prichádzajúcich socha svätého Jána Nepomuckého. Víta ich aj dnes, ale je to pravdepodobne už nástupkyňa pôvodnej sochy, ktorá pochádzala z druhej polovice 19. storočia.
Záhorské Kostolište malo v minulosti iný názov. Volalo sa Kiripolec. Pekné, ale trocha záhadné meno nedalo spávať múdrym hlavám, ktoré prichádzali s rôznymi vysvetleniami. Niektorí za tým videli Kirche a platz, teda kostol na námestí, iní pri tom kostole videli namiesto platzu lipy, pretože podľa nich sa dedina mohla nazývať Kirchlipolc. Je dobré, že v tomto prípade neplatí ono ironické „viac hláv – viac kapusty“, pretože na jednom sa tie hlavy zhodli, na kostole.
Strážcovia z východných stepí a uhliar Samuel Perina
Po Záhorí sa kedysi premávali nomádi z východných stepí, ktorí tu vykonávali strážnu službu. Strážili dobre, jazdili ešte lepšie, ale aby sa modlili k jednému bohu kresťanov, to zas nie. Na ich prevýchovu tu preto začali stavať kostoly a jeden taký vyrástol aj v Kostolišti.
Malé dejiny spomínajú uhliara Samuela Perinu. V plaveckom panstve bol zapísaný ako mimoriadne spoľahlivý a pracovitý, rovnako pekne o ňom hovorili aj v Kiripolci, kde sa staral o kostol. Postupne dal opraviť oltáre, organ aj lavice. Navyše celých päťdesiat rokov chodil vyberať almužnu na svoju rodnú Moravu a do Čiech, ktorú potom použil na rekonštrukciu kostola. Samuel Perina zomrel v roku 1739 a je pochovaný tam, kde si to naozaj zaslúžil. V kiripolskom kostole.
