Chcel som sa rozísť s priateľkou, lenže vážne ochorela. Mám ešte s rozchodom čakať alebo mám byť úprimný?
S partnerkou sme spolu niekoľko rokov a pred pár mesiacmi som dospel k tomu, že sa s ňou chcem rozísť. Nebolo to zo dňa na deň, rozmýšľal som nad tým dosť dlho a vnútorne som už bol rozhodnutý.
Potom jej však zistili vážnu diagnózu a rozchod som stopol. Povedal som si, že teraz, keď jej je zle, to predsa nemôžem spraviť, nemôžem ju opustiť.
Odvtedy fungujem tak, ako keby sa nič nestalo. Snažím sa byť pri nej, podporovať ju, chodím s ňou na vyšetrenia, keď treba, a tvárim sa, že sme normálne spolu a všetko je v poriadku.
Samozrejme, že v niečom mi na nej stále záleží, nechcem, aby trpela, a nechcem ju nechať samu. Ale zároveň sa moje pôvodné rozhodnutie nezmenilo, stále sa s ňou chcem rozísť, z čoho mám strašné výčitky.
Niekedy si hovorím, že som hrozný človek, keď dokážem rozmýšľať nad rozchodom v období, keď ona rieši niečo také vážne. Potom si zase vyčítam, že jej klamem, lebo sa tvárim, že je medzi nami všetko v poriadku, aj keď viem, že to tak necítim.
Neviem ani, ako začať, lebo sám netuším, či som v tejto situácii ten zlý alebo je zlé to, čo robím či skôr nerobím.
