O láske ku krajine
V lazy a medzi kopcami Slovenska pokračujem v svojej ceste vlakom, ktorej rytmus sa zdá akoby reagoval na myšlienky a emócie, ktoré vo mne vyvoláva krajina, ktorou prechádzam. V rýchliku, ktorý má na počte vagónov len tri, sa máme o kúsok posunúť. Na zastávke nad Harmancom sa potrebujeme vyhnúť protichodnému vlaku, čo mi poskytuje čas na rozjímanie.
Ako vystupujeme v Čremošnom, nájdem sa opäť v objatí hudby – Marián Varga a Collegium Musicum mi prinesú do uší Concerto in D. Je to akoby zázrak, akoby celý svet okolo mňa zmizol a zostala len táto nádhery. A zároveň sa objavia pohľady na krásy Veľkej Fatry: Smrekov, Ostredok, Ploská, Rakytov, Borišov, Kľak… Rady majestátnych vrcholov, ktoré sú predo mnou ako prehľad čestnej stráže.
V tento horúci podvečer, bez mráčika na nebíčku, sa zelenomodré kopce javia ako obraz, aký nosili v srdciach naši umelci. Takto sa mi zdá, že okolo mňa dýcha samotná esencia Slovenska, ako keby tajomné spojenie prírody a hudby rozprávalo o veciach, ktoré sú mimo môjho chápania. Je to pocit, aký som nikdy predtým nezažil, niečo metafyzické a návykové, čo sa zhlboka usadilo v mojej duši ako láska ku krajine.
Pri ceste, vedenej kyslíkom a zvukom, s týmto pocitom vo vnútri končím, pretože vnímam, že hoci ja som len jedným z mnohých cestovateľov na tomto vlaku, ten pocit zdieľam s neznámymi pasažiermi po mojom boku, ktorí majú tiež svoje vlastné dôvody pre túto cestu. Ešte viac ma to fascinuje, tá skupina ľudí, bez poznania sa, no spojená týmto zážitkom a pocitom lásky ku krajine, ktorú prenášame vo svojich srdciach.
Som prekvapený, ako jednoducho a úzko je všetko prepojené. Tento hrejivý pocit ma sprevádza a možno je to práve táto krajina, ktorá zrodením našich emócií transformuje naše individuálne príbehy na väčší, kolektívny naratív. Až na konci jesene, s pohľadom na majestátne hory a s hudbou vo svojich slúchadlách, si uvedomujem, že táto láska ku krajine nie je len o mámení, ale o pocite, ktorý sa prenáša cez generácie.
Myslím, že aj keď sa pohybujeme na rozličných cestách, máme všetci rovnakú túžbu porozumieť a zažiť krásu tohto sveta, v ktorom žijeme. Môže to byť zážitok v rýchliku, každodenná rutinná jazda, ale v momente, keď som odhalený pred majestátom hôr a zvukom známej melódie, nastáva niečo väčšie, akoby nás krajina pozývala uchopiť ju a milovať.
