Dostať chlapca zo špeciálnej školy na základnú, to je úspech, hovorí ocenený Miroslav Kováč
Miroslav Kováč, sociálny pracovník zo Zvolena, získal prestížne ocenenie Roma Spirit 2025 za výnimočný čin, ktorým presadil rediagnostiku chlapca zaradeného do špeciálnej školy. Podľa organizátorov je tento jeho úspech jedným z najinšpiratívnejších príbehov roka. Miroslav sa zaslúžil o to, aby chlapče pokračoval v plnohodnotnom vzdelávaní na štandardnej základnej škole, čo jeho rodine mohlo výrazne zlepšiť budúcnosť.
Miroslav Kováč, 41-ročný rodák zo Zvolena, ktorý momentálne pracuje v resocializačnom centre Návrat, dlhodobo pôsobí v zvolenskej rómskej komunite pod Pustým hradom. S manželkou a troma deťmi žije v dvojizbovom byte. Jeho činnosť sa sústreďuje najmä na zlepšovanie podmienok vzdelávania a zamestnanosti v rómskych osadách. Nominácia na ocenenie Roma Spirit 2025 vznikla po jeho intervencii, ktorá zmenila život mladého chlapca.
Kováč sa v rozhovore pre noviny vyjadril, že už v roku 2015, keď sa zapojil do prác vo vylúčenej komunite, si uvedomil, že mnohé deti, ktoré sú zaradené do špeciálnych škôl, na to nemajú žiadny dôvod. Snažil sa presadiť, aby sa deti s potenciálom vzdelávať vo štandardných školách nielen dostali do lepšej vzdelávacej atmosféry, ale aj mali možnosť uhrať svoj potenciál.
„Mal som obavy, ako sa osud chlapca vyvinie, keď jeho rodina akceptovala, že nastúpi do špeciálnej školy, hoci jasne videli, že sa cíti v komunite a pri učení výborne,” povedal Kováč. V rámci rediagnostiky a odborného posúdenia nakoniec prišli k názoru, že chlapec má všetky predpoklady pre základné vzdelávanie.
Veľkým problémom, ktorý Kováč okomentoval, je stereotypizácia detí z rómskych komunít. „Niekedy stačí nálepka, ktorú má dieťa pre svoj pôvod, aby ho diagnostikovali do špeciálnej školy, aj keď nemá žiadny hendikep,” vyhlásil. Chlapec s pôvodne nameraným IQ na hranici medzi dvoma typmi vzdelávania, po presunoch na klasickú školu napokon dosiahol úroveň oveľa vyššiu, čo dokazuje, že nie všetko je len otázkou stanovených diagnostických kritérií.
Kováč sa vo svojej práci sústreďuje aj na ďalšie inšpiratívne príbehy v komunite. Spomenul jednu ženu, ktorú takisto pomohol dostať z psychických problémov do stabilnej zamestnaneckej pozície. Jej trajektória, ako sanitárky, je ďalším príkladom toho, ako správna podpora a osvetlení môžu zmeniť životy jednotlivcov v ťažkých sociálnych podmienkach.
Podobné príbehy zdôrazňujú potrebu angažovanosti a boja proti diskriminácii v slovenských osadách. Kováč verí, že informovanosť a osvetová činnosť sú kľúčové pre zmenu vnímania špeciálnych škôl a prístupnosti vzdelania pre všetky deti bez ohľadu na pôvod. Úsilie jednotlivcov, ako je on, ukazuje, že aj jednoduché kroky môžu viesť k zásadným zmenám v komunite.
