Kultúra rozdrvenej kosti
V spoločnosti, kde sa starostlivosť a solidarita postupne vytráca, mnohí strácajú vedomie o základných hodnotách. Zdá sa, že sme sa dostali do doby, keď sa za symbol pokroku považuje materializmus a egoizmus, pričom skutočná empatia sa stáva vzácnosťou. Príbeh o zahojenej stehenné kosti, ktorý sa kedysi stereotypne spájal s úsvitom civilizácie, dnes vyžaduje nový kontext v dobe, kedy sme vystavení množstvu nepotvrdených informačných názorov a senzacionalizmu.
Pôvodne, Margaret Mead sa snažila prínosne prispieť k myšlienke, že prvé známky civilizácie sa odvodzujú od vzájomnej starostlivosti o blížneho. Jej hypotéza, aj keď fascinujúca, je dnes obklopená kritikou. Veda potrebuje dôkazy; v tomto prípade je pojem súcitu sranou naivnou predstavou o ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je podložená ani empirickými faktami. Častokrát sa totiž prehliada, že aj v ríši zvierat existujú jasné príklady správania, ktoré podporujú myšlienku kolektívnej starostlivosti.
V archeologických múzeách sveta nájdeme ponorené do histórie zrastené kosti našich predkov, a už dávno sa stratila ich hodnota ako symbol inšpirácie. Skôr sa stali znakom nedostatku rešpektu voči historickým pravdám. Tieto nálezy nielenže dokazujú prastaré formy starostlivosti, ale aj frustráciu z toho, ako sa význam takýchto objavov stráca v mori vzájomne si odporujúcich naratívov.
V súčasnom svete, kde kráľuje jedinec, sa otázka: „Kde je súcit?” stáva naliehavejšou. Potreba vytvárať hodnoty a súdržnosť bola nahradená populizmom a individualizmom. Rozdrvené kosti pochádzajúce z dávnych čias by mali byť varovným prstom, ktorý nás upozorňuje na skutočnosť, že ľudská existencie bez solidaritu je skazou predurčenou k zániku. A tak stojí otázka, ktorú si musíme položiť dnes: Skutočne sme na ceste k civilizácii, alebo sa vraciame späť do barbarstva?
