Hra o prežitie v absurdite
V divadelnej hre „Audiencia“ od Václava Havla je ústrednou postavou sládok Vaňko, ktorý opakovane hovorí „Nebuďte smutnej!“. Zaujímavé však je, že jeho vlastná psychológia sa ocitá v kontraste s touto frázou. Uväznený v normatívnom prostredí, musí podávať hlásenia o kolegovi intelektuálovi a zlyháva, pretože nemá čo vyfabulovať. Nastolená absurdná groteska, ktorá sa zrodila pred päťdesiatimi rokmi, dnes nielenže prežíva, ale zdá sa, že sme znova hlboko zapadli do jej hlbokých zložitostí.
Divadlo, v ktorom sa hrá hra na štát, je akousi paralelou k súčasnej dobe. Diváci, ktorí si zaplatili dani, len nemo prizerajú, ako ansámbel na pódium improvizuje na hrane absurdity. Táto situácia sa vraj opakuje aktuálnym spôsobom. Pripomeňme si Havlovu „Audienciu“, ktorá sa opäť dostáva na javisko v divadle Praktikábel, a to 17. novembra. Vzniká tak otázka, ako pesimistické úvahy týchto hier môžu reflektovať aktuálne dianie v spoločnosti.
Estetika mocných
Estetika, ktorá dnes prevláda v politickej sfére, nepopierateľne pripomína prepych a excesy, aké spôsobili Trumpove realitné projekty a jeho osobné rezidencie. Tento prehnaný diskomfort zasahuje do nášho myslenia a pripravil nás o hodnoty, ktoré sme považovali za samozrejmé. Opýtajme sa: Kde to všetko vedie? Ako sa mocní zaslúžili o takúto absurdnosť, ktorú musíme znášať?
Tento text je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N, ale otázky, ktoré kladie, môžu byť dôležité aj pre tých, ktorí len pasívne sledujú, čo sa deje okolo nich. Je nevyhnutné zamyslieť sa nad tým, čo sa deje za oponou a či je čas na aktívnu zmenu.
Protests in the streets are a clear indication, že občianska spoločnosť má potenciál na ovplyvnenie politického kurzu, a tak je potrebné nezostávať v pasívne skorumpovanej zóne, ale zobrať moc do vlastných rúk. Ako sa ukázalo v Havelovom diele, aj malá nádeja môže spustiť lavínu zmien.
Zdroj: dennikn.sk/4971302/high-5ive-nemozem-predsa-donasat-sam-na-seba-audiencia-po-50-rokoch/
