Hrozba pre Divadelný ústav: Odstúpenie riaditeľky Alžbety Vakulovej
Divadelný ústav, ktorý sa v apríli tohto roku chystá oslaviť 65. výročie svojho založenia, dnes čelí bezprecedentnému ohrozeniu, aké za posledné tri dekády zažil len výnimočne. Ministerstvo kultúry, na čele s Martinou Šimkovičovou z národnej strany SNS, drasticky skrátilo jeho rozpočet, čo znemožňuje realizáciu takmer všetkých naplánovaných kľúčových projektov. Zrušené sú dôležité akcie vrátane výstavy a publikovania monografie o Petrovi Dvorskom, čo vytvára tlak na fungovanie inštitúcie, ktorej riaditeľka Alžbeta Vakulová upozorňuje, že tento krok môže viesť k „vyhladovaniu verejných funkcií Divadelného ústavu a jeho postupnému zániku“.
Odstúpenie a rozhorčenie riaditeľky
Vakulová, ktorá sa rozhodla odstúpiť z pozície, zdôrazňuje, že ak ministerstvo mieni inštitúciu oslabiť týmto spôsobom, „nech to robia bez mňa“. Svojím rozhodnutím sa chce dištancovať od okolností, ktoré ju znepokojujú, a zároveň pokračovať v osvetovej činnosti ohľadom správneho smerovania Divadelného ústavu, ktoré považuje za nesprávne. Tento postoj je výsledkom dlhoročných skúseností a zdanlivo neochvejného presvedčenia o potrebe udržiavať kultúrne inštitúcie pri živote a vo funkčnosti.
Jedinečná úloha Divadelného ústavu
Hoci mnohí možno nevedia, na čo Divadelný ústav slúži, jeho existencia je pre slovenské divadelné umenie zásadná. Ide o jedinú inštitúciu na Slovensku, ktorá sleduje, dokumentuje a uchováva divadelné umenie a všetko, čo s ním súvisí. Okrem toho zabezpečuje výskum, organizuje výstavy a propaguje divadelné aktivity, čím prispieva k rozvoju kultúrneho diskurzu. Tieto činnosti sú pre zachovanie a rozvoj nášho divadelného dedičstva nevyhnutné.
Cesta k riaditeľstvu a výskum
Alžbeta Vakulová, ktorá pôsobila v Divadelnom ústave deväť rokov, pred svojou nomináciou na riaditeľku pracovala na digitalizácii zbierky inscenačných obálok, čo sú dôležité artefakty slovenského scénického umenia, vrátane inscenačných fotografií a rôznych dokumentov. Táto práca bola len jednou časťou jej bohatého profesijného života, ktorý zahŕňal aj doktorát na tému „Pamäť uchovávania divadelného kostýmu”. Po odchode dlhoročnej riaditeľky Vladislavy Fekete, bola pre ňu nominácia na riaditeľku nečakaná a nevítaná, pretože jej túžba bola naďalej sa venovať výskumu.
Stratégia a budúcnosť Divadelného ústavu
Vakulová sa domnieva, že Divadelný ústav je komplexný systém, ktorý má všetky potrebné časti – múzeum, knižnicu, archív a priestor pre výskum a výstavy. Práve tento systém udržuje kultúrny dialóg a zachováva identitu slovenského divadelného umenia. Skreslenie jeho financovania a nedostatok podpory zo strany ministerstva môžu mať katastrofálne následky pre to, čo sa budovalo štyridsať rokov, a to nie je len hrozba, ale aj výzva pre všetkých, ktorí sa snažia o zachovanie a rozvoj kultúrneho dedičstva na Slovensku.
