Prazdniny v Ríme: Osobné premierovanie z pohľadu dramatika
Viliam Klimáček, dramatič, sa delí o svoje zážitky z Ríma, kde mal nedávno premiéru. Príležitosť stráviť čas na tomto historickom mieste je pre neho nielen o umení, ale aj o hlbokých emocionálnych vnemoch. Srdce mu zarazilo, keď sa zamýšľa nad tým, že by bolo pekné priviesť kúsok milosrdenstva a zmierenia zo Svätého roku do našej krajiny, ktorá je ťažko skúšaná. Avšak, obavy z byrokracie mu nedovolili predstaviť si, že by mu takýto „kontraband” prešiel cez prsty.
Vyhýba sa návšteve Vatikánu, pretože tento Jubilejný rok priťahuje davy pútnikov a to ho odrádza. Z diaľky pozoruje vatikánsky stromček a pápeža, ktorý sa prihovára slovenským pútnikom. Hrdosť na slovenskú vlajku však ostáva v jeho srdci len trojmilimetrová, pričom skutočná hrdosť na vlasť sa vytráca v nepatrnosti.
Osobným momentom jeho výletu je preňho návšteva Anjelského hradu, kde ho prekvapuje výstava „Rím vo filme“. Na nej sa zjavujú archívne zábery z nakrúcania ikonických filmov, ako sú Felliniho „Sladký život” a Wylerove „Prázdniny v Ríme”. Scéna stretnutia Gregoryho Pecka a Audrey Hepburn na Španielskych schodoch je prenikavá, ale najmä fascinujúca je skupina Rimanov, ktorí sledujú nakrúcanie, dodávajúca k atmosfére filmového umenia ďalší rozmer.
V blízkosti schodov sa nachádza byt maliara Chirica, ktorý Klimáček označuje za výnimočný. Pozýva každého, aby sa nevyhýbal návšteve tohto miesta, pretože ponúka vynikajúcu výstavu, ktorá prekvapí aj tých, ktorí majú na umení zákonitosti a predpoklady. Záverom svojich myšlienok Klimáček zdôrazňuje potrebu vidieť umenie nielen ako produkt, ale ako zážitok, ktorý dokáže podnietiť duchovný rast.
Tento osobný pohľad na Rím, umenie a jeho hodnotu sprostredkúva divákovi ambivalentný pocit pýchy a sklamania. Tak ako Rím s jeho bohatou kultúrou a históriou, aj postoj dramatika zdôrazňuje zložitosti vlastnej identity a túžbu po zmysle medzi národom a jeho históriou.
