Štefan Polakovič: Ideológ Ľudáckeho Režimu a Kult Tisa
Každý autoritársky režim vyžaduje presne definovanú ideológiu, ktorou obhajuje svoje zločiny a ciele. Štefan Polakovič sa stal kľúčovým ideológom počas existencie vojnového slovenského štátu, keď sa Hermann Tiso stal jeho vodcom. Polakovič, snáď menej známy kňaz, sa po vojne ukryl v Argentíne a v 40. rokoch publikoval množstvo článkov a kníh, kde bez ostychu ospravedlňoval extrémne kroky, vrátane vyhnania Židov zo slovenského územia.
V roku 1943 sa vyjadril, že „menšiny v národnom priestore sú iba hosťami, ktorým prislúcha právo na život, ale nemajú právne nároky na priestor“. Tento zvrátený pohľad podoprel analogiou k vzťahu medzi majiteľom domu a jeho hosťami. Polakovič tvrdil, že ak sa hostia správať dobre, môžu ostať, ale ak škodia, musia byť vykázaní. Na základe jeho beletristických úvah bolo treba vysťahovať českú menšinu, ktorá údajne „vykorisťovala slovenský národ“, rovnako aj Židov, ktorí „poškodzovali slovenské hodnoty vo všetkých aspektoch života“.
Po vojne sa Polakovičovi podarilo uchrániť pred spravodlivosťou, no v neprítomnosti, v roku 1948, bylo vydané rozsudok, ktorý ho odsúdil na 20 rokov väzenia za kolaboráciu s nacistickým režimom. Tento ortieľ nikdy neodpykal, pričom svoj život nakoniec prežil v relatívnej anonymite v Latinskej Amerike. Polakovičova ideológia zostala v slovenskej histórii tragickými a bolestivými odkazmi na temné obdobia.
Ideológovia ako Polakovič majú na svedomí osudy tisícov nevinných. Nielen v slovenskom kontexte, ale v širšom hodnotení histórie majú takéto osoby na svedomí nielen zlo, ale aj hlboké spoločenské rozdelenie a trauma, ktorá dodnes pretrváva. Nezabúdajme na mená a myšlienky, ktoré vytvorili kultúry bezohľadnosti a nenávisti. História nás musí varovať pred opakovaním takýchto chýb.
