Prečo je Minecraft tak populárny? Psychológ hovorí o vplyve videohier na deti
V rozhovore psychológ Marcel Martončik, vedúci Spoločenskovedného ústavu Centra spoločenských a psychologických vied SAV v Košiciach, podotýka, že fenomenálna popularita videohier, akou je Minecraft, vychádza nielen z naratívu a hernej mechaniky, ale aj z psychologických aspektov, ktoré zasahujú do mentálneho a emocionálneho života hráčov. „Hra je prirodzená činnosť pre deti; umožňuje im rozvíjať ich schopnosti a fantáziu,” hovorí Martončik.
Avšak, dôležité je, aby rodičia boli obozretnejší pri voľbe hier pre svoje deti. Martončik varuje, že mnohé herné spoločnosti vkladajú do svojich produktov tzv. „temné vzory”, ktoré môžu viesť k návyku. „Tieto vzory využívajú dáta o hráčoch, ab aby ich motivovali k častejšiemu hraniu alebo nakupovaniu herných prvkov,” dodáva. Podľa jeho slov, informácie, ktoré majú spoločnosti o hráčoch, sú enormné — od toho, kedy a ako hrajú, až po ich správanie v hre. Z toho dôvodu je dôležité, aby sa rodičia aktívne zaujímali o hry, ktoré ich deti hrajú.
Nežné hranice veku pre hranie videohier
V súčasnosti však neexistuje jednoznačná odpoveď na otázku, od akého veku je hranie videohier pre deti v poriadku. V diskusii o tejto téme sa Martončik snaží vysvetliť zložitosti a variabilitu každej rodiny. „Hranie hier má svoj hodnotový rozmer a je na rozhodnutí rodičov, ako sa s tým vysporiadajú,” hovorí. Hranie hier môže mať realistické výhody, no zároveň pripomína, že niektoré hry sú predovšetkým zábavné a nemusia obsahovať problémové usmernenia.
Rodičia sa často pýtajú na to, aké sú riziká spojené s hraním videohier. Martončik odporúča, aby si rodič zahrali hry so svojimi deťmi, aby videli, aký typ zážitkov sa odehráva. „Deti by mali skúšať rôzne aktivity — šport, čítanie —, ktoré ponúkajú rovnako významné benefity ako videohry,” uvádza a vyzýva, aby sa rodičia zamysleli nad rôznymi aspektmi videohier.
Adiktívny potenciál hier
Psychológ sa zaoberá aj otázkou patologického hrania. „Pokiaľ sa ukáže, že hráč prežíva frustráciu zo straty alebo neúspechu vo videohrách, môže to signalizovať, že je potrebné pristúpiť k obozretnejšiemu času strávenému pri hre,” hovorí Martončik. Jeho pohľad na deti a ich vzťah k videohám je dôkladne zamyslený. „Niekedy môže byť potrebná abstinencia od hier, no nie vždy to platí rovnako pre každého jednotlivca.”
Rodiny, ktoré čelí tejto dilem našich detí a ich interakcie s videohrami, by mali najprv zohľadniť individuálny rozvoj a orientáciu svojho dieťaťa — ak hru zoberú, uzrú ich zábavu, no zároveň aj jej potenciálne nevýhody.
