Nechcem, aby sa zabudlo na cintoríny na ihriskách ani na lúčenie 8-ročnej Evy s jej hračkami, hovorí fotografka Syrovatka
Fotografka Maryna Syrovatka, ktorá žije v Bratislave, sa po ruskej invázii na Ukrajinu ocitla v situácii, keď musela hľadať nové spôsoby, ako zachytiť a sprostredkovať bolesti a radosti životov svojich krajankov. Syrovatka sa prihlásila na prácu na ukrajinsko-slovenskej linke pomoci a od začiatku vojny sa snažila podporiť tých, ktorí sa snažili uniknúť pred hrôzami konfliktu. Spomína na zúfalú situáciu starého muža z odľahlej slovenskej dediny, ktorý sa dozvedel o vojne prostredníctvom rádia, pričom nemal prístup k televízii. Keď mu potvrdili, že informácie sú pravdivé, rozplakal sa a s ním aj celý tím, ktorý na pomoc pracoval.
Po zistení, že nedokáže pomôcť všetkým, Syrovatka sa rozhodla vrátiť k svojmu najlepšiemu umeniu – fotografii. Vytvorila projekt s názvom Don’t worry, I’m fine (Neboj sa, som v poriadku), ktorý sa stal aj podkladom pre knihu. „Pamätám si, ako som vo februári 2022 počula ukrajinské ženy, ako do telefónu oznámili svojim blízkym, že sú v poriadku, aj keď v ich živote vtedy nebolo nič v poriadku,“ prezradila. Toto dielo sa zaoberá emocionálnou boleťou, ktorá sprevádza vojnu, a snaží sa zachytiť spomienky spôsobom, ktorý by nezabudol na hrôzy a strach.
V rozhovore sa Syrovatka zaoberá aj príbehmi do projektu. Napríklad spomína osemročnú Evu z Charkiva, ktorá výbuchy prirovnala k koncertu, na ktorom sa dá tancovať; zamýšľa, kedy si uvedomila, že kniha bude zahŕňať aj osobné príbehy účastníkov jej fotografií. Zároveň verí, že ukrajinské ženy, ktoré museli opustiť svoje domovy kvôli vojne, zdieľajú množstvo spoločných skúseností, aj napriek tomu, že každá cesta je jedinečná.
Sama má osobný pohľad na termín „utečenec“. Nechce, aby tento výraz definoval jej a príbehy tých, ktorých fotí. Radšej sa sústreďuje na osudy a emócie. Nechce dokumentovať len tých, ktorí našli útočisko na ubytovniach, ale pritom sa snaží zachytiť aj podstatu ich životných príbehov. „Nehovorím svojím blízkym, aby odišli z Ukrajiny,“ dodáva Syrovatka, pričom vysvetľuje, že každý má svoje dôvody a emocionálne väzby na rodnú krajinu, ktoré nie sú nikdy jednoduché na zmenu.
Podieľajúc sa na zbieraní príbehov a fotografií, Maryna rekapituluje jeden z významných zážitkov, keď jej zavolala 12-ročná dievčina menom Mishka, ktorá bola pričlenená na projekt. Zaujímala sa o to, ako sa má pripraviť na fotografovanie a aké oblečenie si vziať so sebou. Dni Mizhikinej matkinej rozprávky o ich úteku z Ukrajiny boli pre obe tak emotívne a dramatické, že sa v nich zrkadlí všeobecný pocit nielen strachu, ale aj odhodlania a túžby po živote.
Celý projekt Syrovatky sa snaží reprezentovať hrdosť, silu a odhodlanie ukrajinského ľudu, ktorého životy boli narušené vojenským konfliktom. Dôležité je pre ňu, aby sa nezabudli na tie malé detaily, ako sú spomienky na hračky a detstvo, ktoré vojna násilne vzala.
