Život v submisívnej roli: Ako sa stať asertívnou a priebojnou
Začínam cítiť, že unavujem sama seba. Hnevám sa, pretože som celý svoj život dovolila iným, aby mi skrátka skákali po hlave. Moja submisívna povaha ma vedie k tomu, že keď sa mi niečo nepáči, neviem to vyjadriť. Nosím v sebe pocit, že neexistuje žiadne „nie”, pretože sa chcem so všetkými zísť do dobier, byť kamarátka, usmiata a sympatická za každú cenu. Týmto spôsobom sa pre mňa stáva vzorom „cool a ochotnej“ Magdy, no večer, keď ležím v posteli a premýšľam o situáciách, spätné istoty ma naplňujú hnevom nad tým, že som niečo neurobila inak.
Príklady zo života sú viac nachádzajúce ako by som si priala. Napríklad, sedím v obývačke pri čaji so svojím otcom, ktorý náhodou rozleje môj nápoj a obviní ma za to. Môj okamžitý reflex je ospravedlniť sa a upratovať škodu, zatiaľ čo jeho kritika prechádza nepochopením mojej strany. Tieto malé okamihy sa opakujú aj v práci, kde takmer nikdy nepoviem „nie”, keď požiadam o pomoc, nahradenie či predĺženie. Raz sa mi stalo, že som sa odvážila povedať nie, pretože som prostredníctvom únavy chcela oddychovať, a za to som bola potrestaná obvineniami z nedostatku ochoty a konfliktu.
Moje vzťahy so svokrou sú tiež zložitým tématom. Pustila som ju, aby trávila čas so svojím vytúženým vnukom a bez ohlásenia sa objavovala v našich dverách. So zaťatými zubami som to znášala, až kým sa môj syn nezačal rozvíjať. Raz som sa odvážila proti jej zasahovaniu, kedy som vyjadrila svoj nesúhlas s jej prístupom, a aj keď som sa mala pocit víťazstva, vnukovalo mi to ďalší pocit viny.
Moje hľadanie cesty, ako sa stať asertívnou a priebojnou, ma núti čeliť svojim vnútorným konfliktom. Prečo by som mala neustále prispôsobovať svoj život ostatným, keď môžem túžiť po vlastných potrebách a snahách? Kde je rovnováha medzi ochotou pomôcť a zachovaním svojich hraníc? Čím skôr sa naučím vyjadriť svoje city, tým sa stane aj môj život žiaducejším pre mňa.
