Neobzeraj sa späť, ak nemáš rád jeseň. Prekvapivý splín debutu Mariky Gombitovej
Na albume Dievča do dažďa z roku 1979 nakoniec naozaj prší. Na konci záverečnej skladby Epilóg sa ozve hrom a potom nastúpi súvislý šum dažďa. Nejde o samoúčelný efekt, pretože k prehánkam sa schyľuje počas celej platne.
Nie je ťažké všimnúť si, že nosnou témou albumu je jeseň – vo všetkých doslovných i metaforických podobách. Aj Marika Gombitová je na obale zaodetá do horšieho počasia, po zahmlenom skle za ňou sa kĺžu kvapky. Srdiečko nad nápisom s jej menom jej údajne prekážalo, akoby signalizovalo, že na platni pôjde o štandardnú romantickú náladu.
Myslieť si to mohlo aj hudobné publikum: debutovú platňu predkladala mladá, 23-ročná speváčka, ktorú si mnohí spájali s rytmickým, niekedy až estrádnym soundom jej domovskej kapely Modus. Táto skupina ju autorsky i hudobne sprevádzala aj na prvom sólovom vykročení.
Pripomenúť si tvorbu Mariky Gombitovej pri príležitosti jej sedemdesiatín práve debutovým albumom sa núka nielen preto, že ide o pohľad na jej sólové začiatky. Platňa Dievča do dažďa sa hodí aj ako test pre dnešné uši – pre tých, ktorí tento album nikdy nepočuli, ale aj pre všetkých, ktorí si pri mene Marika Gombitová predstavia veselé avantúry zo školských lavíc.
Gombitovej debut sa nielenže oplatí opäť vypočuť, ale má predpoklady na to, aby aj dodatočne prekvapil.
Medzi mužmi
Stále bola obklopená mužmi. Jednak hráčskymi kolegami vo svojich kapelách, ale aj tvorcami hudby a textov. Po vykročení na sólovú dráhu sa stala interpretkou toho, čo zložili a napísali muži. Pri textovej tvorbe si vystačíme s jednotným číslom, pretože hlavným autorom slov do jej skladieb sa stal Kamil Peteraj.
Na kompozičnom a producentskom poli sa postupne prestriedali mená Ján Lehotský, Laco Lučenič, Václav Patejdl, Peter Breiner či Andrej Šeban. Každý z nich dokázal nájsť pre Gombitovú inú polohu – od klasického bigbítu cez elektropopové rádiové hity až po náročnejší gitarový sound či priam experiment.
Už od druhého albumu sa speváčka začala prejavovať aj autorsky a neskôr stále viac brala svoju tvorbu do vlastných rúk. Na debutovej platni je však ešte plne v réžii mužských autorov. Nie je to triviálne, pretože muži tu vytvárajú podklady pre ženský prejav a hlavne pre zachytenie vnútorného prežívania ženy.
Krátke vzťahy, terapie
Nejde o genericky roztopašné love story. Na tejto platni je partnerský vzťah takmer vždy časovo ohraničený. Trvá niekoľko týždňov či mesiacov, jednu jeseň, potom je preč. Nie je úplne jasné, čo láska vlastne je, nevieme ju uchytiť, je to niečo, pri čom sa potkýname.
Milenci sa najprv smejú a kráčajú bosí, ale trvá to len „zopár nedieľ“, pričom „niekto z nás bol voľný, iný väzeň“ a na konci „iba smútok vchádza a je presný“ (Pieseň naopak). V legendárnom Vyznaní, pri ktorom už dobovým recenzentom naskakovali zimomriavky, v podkrovnej izbe už lásky niet, lebo ju odtiaľ milenci vyhnali.
Ani prostredie platne nie je veľmi vľúdne: máme tu noc, dážď, prach, sneh a staré lampy (Nostalgia). Prekvapivo melancholický fíling pokračuje výzvou na terapiu – „napíš čo ťa trápi, napíš čo ťa mučí“ (Napíš) – a potom rovno diagnózou: „rád by bol plačom, prúdom sĺz“ (Kráľ smiech).
Ak platí, že socialistický pop mal byť zábavným rozptýlením od otupnej reality, táto Gombitovej raná poloha k tomu asi veľmi neprispela. O to je zaujímavejšia aj pri spätnom počúvaní.
