Muž, ktorý zachránil 200 ľudí z Buče: Najviac som sa bál, že Rusi uvidia môj strach, preto som sa usmieval
Konstantin Gudauskas pochádza z Kazachstanu, no usadil sa v Buči neďaleko Kyjiva. Keď na jar 2022 mesto obsadili ruskí vojaci, z okupovaného územia dokázal vyviezť vyše dve stovky ľudí. Buča sa dodnes považuje za najväčší symbol masakrov civilného obyvateľstva, ktorých sa ruskí okupanti dopúšťajú.
V rozhovore opísal, aké je pozerať sa do očí ruskému vojakovi, ktorý má na svedomí vraždy civilistov, ako si zachovať ľudskosť uprostred nezmyselného násilia a bezprávia, ako necítiť nenávisť, keď vám pred očami vraždia nevinných ľudí, a kedy prvýkrát uvidel ruského vojaka plakať.
Najviac sa bojím, že prestaneme byť ľuďmi
„Zo všetkého najviac sa bojím, že v tejto vojne prestaneme byť ľuďmi, keď denne vidíme toľko obetí. Ukrajina prechádza veľmi zložitým obdobím. Do Prahy som cestoval dva dni, pretože pre útoky rušili vlakové spoje, vo svojom byte som tento rok už trikrát menil okná, pretože v okolí dochádzalo k výbuchom. A keď sa toto deje, k človeku prichádza nenávisť. A ja nechcem… najviac zo všetkého sa bojím, že stratíme ľudskosť, pretože potom by sme boli ako oni,“ uviedol Gudauskas.
Na začiatku vojny považoval za svoj cieľ zachrániť čo najviac ľudí. „Mal som v sebe toľko adrenalínu, do okupovanej Buče som cestoval každý deň, prechádzal som cez kontrolné stanovištia. Keď sa však okupácia mesta skončila, jedného dňa som sa prebudil a už to nebolo treba robiť. Adrenalín padá a človek jednoducho má vo vnútri prázdno,“ povedal.
Nová misia: pomáhať deťom prekonať traumy
Následne sa stretol s mnohými presídlencami, ktorí sa ani nemali do čoho prezliecť a opúšťali domovy len s tým, čo mali na sebe. Tam začal svoju novú misiu – pomáhať ľuďom prekonať tieto základné ťažkosti.
„Zoznámil som sa s množstvom detí a pochopil som, že vo vojne prežívajú svoje detstvo. Potrebujú pomoc, aby mali skutočné detstvo, a nie iba výbuchy, kryty, výpadky elektriny, internetu a chýbajúcu možnosť učiť sa. Vtedy som sa rozhodol, že im budem pomáhať. Nejde len o dobré vzdelanie, ale o to, aby sa skutočne stali ľuďmi, aby sa v ďalších generáciách nestalo to, čo sa deje teraz. Aby si z vojny neodniesli nenávisť k tomuto svetu. To sa pritom deje každému živému človeku, keď je denne v úlohe lovnej zveri,“ vysvetlil.
Jeho poslaním je pomôcť týmto deťom, zmierňovať traumy a predovšetkým ich naučiť, ako sa správať v takejto situácii a hľadať zmysel života, čo prinesie úžitok nielen im, ale aj ľuďom okolo.
Príkladom idú dospelí
Na otázku, ako je možné deti to naučiť, odpovedal: „Ísť im príkladom.“ Ako príklad uviedol školu, kde deti sporia peniaze, ktoré im dali rodičia, na rôzne potraviny, plnia balíčky a posielajú ich tam, kde to potrebujú – deťom, ktoré vôbec nepoznajú. „Robia to s radosťou. Deti ešte nedokážu urobiť takéto rozhodnutia, my dospelí im v tom musíme pomôcť. Aby podporovali a pomáhali,“ dodal.
Rodičia väčšiny týchto detí podľa neho pracujú vo dne v noci, aby nejako prežili, a nemajú čas vychovávať deti. Keď sú útoky, školy prechádzajú na online režim a deti zostávajú doma s výbuchmi, raketami a s množstvom zlých informácií na internete.
