Mlynári patrili na dedinách medzi vážených ľudí a museli byť aj veľmi zruční
Staré pohľadnice dnes na nás pôsobia romanticky a nostalgicky, rozplývame sa nad zašlou krásou a pokojom. Realita však bola – ako vždy – iná.
Píla v Ľubochni bola Bohom požehnaným miestom. Starých pohľadníc Ľubochne je pomerne veľké množstvo. Nečudo, prosperujúce kúpele navštevovalo veľa ľudí a tí radi poslali domov pekný pozdrav. Tlačili sa preto najmä pohľadnice hotelov a víl, kde boli hostia ubytovaní. Drevené vodné píly alebo mlyny neboli pre vydavateľov príliš atraktívne, tak ako dnes nie sú pre nás atraktívne zábery moderných tovární či výrobných hál. Preto je táto pohľadnica s vodnou pílou na Váhu veľmi zriedkavá, a teda aj zberateľsky vzácná. Vydal ju na prelome 19. a 20. storočia Simon Klein.
Malá osada s veľkým bohatstvom – aj takto by mohla znieť úvodná veta o dávnej Ľubochni. Osada hájnikov, rybárov a robotníkov s drevom, ktorá mala aj vlastný hostinec, pretože nie len prácou je človek živý. Rozľahlé lesy a priam nevyčerpateľné zásoby dreva, to bolo to bohatstvo. Nie všetkým sa pošťastilo nachádzať sa na takom Bohom požehnanom mieste ako v Ľubochni. Napríklad na západe Európy, kde sa lesy pomerne skoro vyklčovali, patrilo drevo k symbolom pozemského imania. A keby ste vedeli, ako sa predávalo! Najmä Saracéni sa za ním išli potrhať. Takto totiž vtedy nazývali ľudí z moslimského sveta, kde bol strom veľkou vzácnosťou, pravda ak nepočítame oblasti v Libanone a Maghrebe.
Vráťme sa však naspäť do Ľubochne, kde si to bohatstvo všade naokolo len tak naverímboha rástlo. Lesy tu neboli hocijaké, ale rovno jedľové a jedľa, ako je známe, bola strom par excellance. Veď si ju v Ľubochni dali aj do erbu. Rúbanie stromov, to bola vždy celá veda, no a čo už len potom, keď sa vytínala jedľa. V starom Ríme sa tieto stromy mali sekať, len čo začnú vyháňať mladé výhonky. Niektoré lesy sa zas mali klčovať až po vinobraní, ale to sa našťastie jedlí netýkalo, pretože Ľubochňa by s tým vinobraním asi mala problém. A čo myslíte, na čo sa používalo jedľové drevo napríklad v susedných Čechách? Tam to považovali za najlepšie palivo pri varení piva, aspoň takto to zmienil v 17. storočí Krištof Fišer vo svojom traktáte O lesích a drvách.
Lodný mlyn na Váhu – takto ho videl niekedy v prvých rokoch 20. storočia maliar Jaroslav Augusta. Hlavnou postavou je tu však mlynár vo sviatočnej vyšívanej košeli a s fajkou, ktorá decentne poukazuje na jeho status v rámci dedinského spoločenstva. Nuž, ľudia si vždy dali záležať na tom, ako vyzerali, keď ich mal niekto zvečniť. V minulosti ešte viac ako dnes.
