Sloboda z východu? Odtiaľ prišli len gulagy, politické procesy a uránové bane, hovorí Mikuláš Kroupa
Mikuláš Kroupa je zakladateľ a riaditeľ českého Post Bellum, ktoré vybudovalo najväčšiu verejnú databázu výpovedí pamätníkov totalít v Československu. Pamäť národa nedávno oslávila 25 rokov. Pôvodne začínali dokumentovaním svedectiev vojnových veteránov.
„Veľmi rýchlo sme však pochopili, že treba zaznamenať nielen rozprávanie ľudí, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, ale aj obdobie komunizmu. Chceme poznať nielen príbehy bojovníkov, ale aj príbehy tých, ktorí slúžili totalitnému režimu – pohraničníkov, komunistov, niekdajších udavačov Štátnej bezpečnosti,“ hovorí Mikuláš Kroupa.
Posledné roky sa výrazne angažuje aj v pomoci Ukrajine, ktorá sa bráni pred ruskou inváziou. Aj v ukrajinskom Ľvive založili pobočku Post Bellum.
„Je to nielen o tom zastať sa napadnutej krajiny a jej občanov. Stojíme pred obrovskou výzvou – obranou slobody, obranou našej kultúry. Nás sa to jednoducho týka,“ vraví.
Už štvrťstoročie zaznamenávate osudy ľudí prenasledovaných režimom. Sám ste synom signatára Charty 77, filozofa Daniela Kroupu, ktorého komunistický režim tvrdo šikanoval. Do akej miery vás to celé ovplyvnilo?
My sme boli početná kresťanská rodina, ktorú neustále sledovala Štátna bezpečnosť. Otca stále zatýkali a zadržiavali. Žili sme veľmi skromne, otec mohol pracovať ako kurič, mali sme málo peňazí. Ja si otca hlboko vážim. Rovnako si vážim aj mamu, pretože to bremeno – starať sa o takú veľkú rodinu v čase, keď jednoducho nebolo nič – bolo obrovské.
Stále žili v strachu, že po nás prídu, že nás vyženú, že to môže dopadnúť veľkým rozvratom. Ale tie obavy, ten strach ich neparalyzovali. Oni sa tým jednoducho nenechali zničiť. A myslím si, že to podstatné pre mňa bolo, že v tom nie sú sami a že vedia, že to dáva zmysel. Že slušný človek jednoducho nemôže konať inak.
Aj Václav Havel o tom hovoril: „My sme sa len správali tak, ako nám velilo svedomie.“ Slušný človek jednoducho na niektoré veci nemôže reagovať inak. Keď sa pozrieme na mojich rodičov a na iných disidentov, ktorými sme boli obklopení, vidíme, že väčšinová spoločnosť bola v porovnaní s nimi donútená k veľkým morálnym kompromisom. Ja to nikomu nevyčítam a napokon, každý robil nejaký morálny kompromis. Išlo o to, aký veľký bol a aké okolnosti toho človeka k nemu viedli.
Ako ste ten normalizačný režim vnímali vy detskými očami?
Mám z detstva množstvo zábleskov. No z pohľadu dieťaťa to bolo len dobrodružstvo, nie pocit ohrozenia. Myslím, že rodičom sa podarilo vytvoriť bezpečný ostrov, na ktorom sme sa cítili slobodní, a veľmi sme nerozumeli tomu, čo sa okolo nás deje. Že v skutočnosti ide rodičom o slobodu a tiež hrozí, že by nás potom mohli dať do detského domova, čím sa tí eštebáci rodičom aj vyhrážali.
