Režisérka sprevádza brata závislého od alkoholu. Dokument Keby sa holuby premenili na zlato prichádza do kín
Keď bola režisérka Pepa Lubojacki malá, chcela byť ako jej starší brat David. Potajomky si obliekala jeho modrú bundu. Imponovalo jej, že jej brat dokáže na skejtborde kúsky, ktoré ohúrili všetky decká na sídlisku. A závidela mu. Závidela mu, že bol starší, silnejší a že dokázal utekať pred problémami.
O niekoľko desaťročí neskôr brata sprevádza na tých najhorších možných miestach – v squatoch plných odpadkov aj priamo na ulici. Sleduje, ako sa jej brat obrazne aj doslova potáca, chce ho zachrániť a robí všetko pre to, aby sa už konečne odrazil od dna. David je totiž závislý od alkoholu, trpí depresiami a už niekoľko rokov žije ako človek bez domova.
Film Keby sa holuby premenili na zlato však nie je len o komplikovanom súrodeneckom vzťahu. Je aj o zložitosti závislosti, o hanbe, o predsudkoch k ľuďom so závislosťou a o neviditeľnosti ľudí bez domova. Je surový, formálne prekvapivý, informačne aj emocionálne naplnený až po tesnú hranicu znesiteľnosti. Je to film, ktorý diváka ľudsky posunie. Dokument príde tento týždeň do slovenských kín.
Brutálna úprimnosť
Časozberné dokumenty sú z rôznych dôvodov náročným žánrom. Nejde len o množstvo času, ktoré si ich príprava vyžaduje, ale aj o triedenie materiálu a nevyhnutnú potrebu priebežne hodnotiť, čo má výsledný film povedať.
Pepa Lubojacki stála počas celého vzniku filmu o bratovi a bratrancoch žijúcich na ulici aj pred zložitými morálnymi otázkami. Môže sledovať náročnú životnú cestu svojich príbuzných a tváriť sa, že sa jej to netýka? Ak prizná, že sa jej to týka, je aj ona hrdinkou tohto dokumentu? A ak je hlavnou postavou aj ona, dokáže udržať pravdivosť?
Už v úvodných minútach preto zaznie, že aby mal dokument význam, musí byť brutálne úprimný. A toto slovo režisérka dodrží. V rýchlom tempe vymenuje svoje najrôznejšie slabiny – od detskej krutosti k vlastným hračkám cez sebapoškodzovanie až po počet predávkovaní liekmi.
