Každý hovorí o vojne. Sme pripravení na to, čo sa môže stať?
Prvýkrát cestujeme do Charkiva autom. Prvýkrát za dva roky nejdeme vlakom. Nemyslela som si, že tento moment príde. Cestovanie na Ukrajine sa však v posledných týždňoch stalo zásadne nebezpečnejším. Na vlaky neustále útočia drony – po celom území Ukrajiny. Dva kilometre od poľských hraníc na západe, aj desať kilometrov od tých ruských na východe.
Do Sumskej oblasti úplne zastavili vlakové spojenie. Vlaky idú len po mesto Konotop. Ďalej je to príliš nebezpečné. Pre neustále vzdušné poplachy v Kyjive sa z mesta takmer nedá vycestovať vlakom – bez okamžitej evakuácie. A docestovať na západ krajiny bez päť-, niekedy aj desaťhodinového meškania sa v poslednom čase stalo takmer fikciou.
Ženieme sa teda autom trasou Kyjiv – Charkiv, ktorú lemujú zhorené benzínové pumpy; obchádzame okružnou cestou mestá, v ktorých je príliš veľa skladov; a nad nami lietajú drony, ktoré si hľadajú svoje obete. Sledujem stúpajúci dym a do tla zhorené sklady okolo cesty a rozmýšľam, ako by to vyzeralo, keby sa toto všetko dialo u nás.
V posledných dňoch sa zintenzívnila medzinárodná diskusia alebo skôr varovania o tom, že Rusko sa môže chystať „preskúšať” krajiny Európskej únie a to, či naozaj funguje článok 5 o spoločnej obrane. V ukrajinských médiách sa taktiež objavuje opakovane informácia o tom, že Rusko vyrába a pripravuje viac dronov typu Geran-5, ktoré môžu niesť dvojitú nálož a útočiť ďalej na európske územia.
Dúfam, že k podobnej eskalácii nedôjde a že ide len o známu teóriu odstrašovania. No predsa ma táto predstava neopúšťa. Čo keby to boli slovenské sklady, do tla zhorené logistické centrá tiahnuce sa popri D1 na trase Bratislava – Trnava? Čo keby sa dym dvíhal nad trenčianskym letiskom? Čo by sa so Slovenskom stalo?
