Päť rokov filmovala brata, ktorý pre závislosť zostal bez domova. Už sa za neho nehanbím, vraví režisérka Lubojacki
Režisérka Pepa Lubojacki roky dokumentovala osudy svojho brata Davida aj dvoch bratrancov, ktorí pre závislosti skončili bez domova. Počas nakrúcania filmu Keby sa holuby premenili na zlato, ktorý sa v slovenských kinách objaví začiatkom októbra, si uvedomila, že ľudia v podobne bezvýchodiskovej situácii sú pre veľkú časť spoločnosti neviditeľní.
„Najčastejšou reakciou, s ktorou sa stretávate, sú odvrátené pohľady. Časté je však aj odmietanie alebo zľahčovanie vašej situácie. Ako keby na vás dosť nezáležalo,“ hovorí autorka filmu, ktorý bude Českú republiku reprezentovať v boji o Oscara.
Hranica medzi ľuďmi, ktorých závislosť pripravila o všetky istoty, väzby aj pocit bezpečia, a tými, ktorí bežne relaxujú s pohárom v ruke, je podľa nej tenká. „Človek so závislosťou je pre nás niekto, kto je každý deň opitý, nechodí do práce a skončí na ulici. Mnoho ľudí pritom žije s funkčnou závislosťou bez toho, aby sme o tom vedeli,“ upozorňuje filmárka.
V dokumente pritom nerozpráva len o svojich blízkych, ale aj sama o sebe. A často je na seba veľmi tvrdá. „Uvedomila som si, že si dokážem film eticky obhájiť, len keď odhalím seba úmerne tomu, ako odhaľujem svojich príbuzných. Nakoniec je to príbeh nás všetkých, príbeh o transgeneračnom prenose traumy a o závislosti,“ vysvetľuje.
Film Keby sa holuby premenili na zlato získal cenu za najlepší dokument na Berlinale, uviedli ho na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch a za Česko bol nominovaný na Oscara.
„Cítim veľmi divný rozkol. Na jednej strane chodím na festivaly, kde mi ľudia gratulujú, na druhej strane viem, že v životoch mojich príbuzných nedošlo k žiadnej zmene k lepšiemu. Naopak, situácia sa ďalej zhoršuje, čo je, bohužiaľ, súčasť závislosti, ktorá sa nelieči. A toto pochopiteľne riešim oveľa viac ako všetky úspechy,“ hovorí režisérka.
Dotýkame sa tým hlbšieho problému. Dokumenty často zachytávajú skúsenosti marginalizovaných skupín, filmári za ne zbierajú ovácie, ale životná realita protagonistov sa nemení. Niekedy môže dokumentárna tvorba využívať ťažké osudy ľudí. „Myslím si však, že by sa mala snažiť aj pomôcť, napríklad vracať finančné zdroje komunitám, o ktorých rozpráva. Preto chcem časť peňazí z Berlinale použiť na bývanie pre brata, ale zároveň narážam na to, že mi pre neho nikto nechce dať zmluvu na nájom,“ uvádza.
Chápem, že žijeme v bytovej kríze, keď musíte pri hľadaní bývania pomaly posielať životopisy. Aj pre ľudí, ktorí majú prácu a nežijú so závislosťou, je ťažké si udržať prenájom. Riešením by malo byť sociálne bývanie, ktorého však máme v Česku nedostatok.
Hneď v úvode svojho dokumentu ide za bratom Davidom do squatu, kde vtedy žil. A potom sa zrazu sama prechádza po červenom koberci. „Rozhodne, je to veľmi zvláštna situácia. Návšteva squatov a iných miest, kde brat a bratranci bývali, pre mňa nebola až taká šokujúca ako pre bežné publikum. Sama som už na podobné podmienky zvyknutá, preto som mala počas nakrúcania dlho pocit, že som poriadne nič nezachytila a dejú sa tam úplne všedné veci. Až po reakciách iných ľudí som pochopila, že natočený materiál je miestami celkom drsný. Zrazu si uvedomíte, aké posunuté máte vnímanie normality,“ hovorí.
Dostávať ceny je pekné, mám z nich radosť a peňažná odmena môže navyše človeku reálne pomôcť. Nie sú však cieľom, za ktorým by primárne išla. „Keby sa mi podarilo dostať brata zo systému ubytovní, ktoré sú v podstate biznisom s chudobou a suplujú nedostatok sociálneho bývania, to by bolo pre mňa oveľa hodnotnejšie. Videla by som, že film má skutočný vplyv. Keby som nenatáčala o svojej rodine, dokázala by som si možno vytvoriť väčší odstup, no takto si v sebe stále nesiem rozpor,“ dodáva režisérka.
V dokumente priznáva, že pred nakrúcaním o osudoch svojich príbuzných takmer vôbec nehovorila. „Aj to je veľmi zvláštne. Keby sa holuby premenili na zlato je môj absolventský film v rámci magisterského štúdia na katedre dokumentárnej tvorby FAMU. Čakala som, že s ním urobím štátnice, uvediem ho na festivale v Jihlave a tým sa to skončí. Keď som ho natáčala, mala som v hlave dosť odlišnú predstavu o tom, kto ho uvidí a aký bude mať dosah. Na druhej strane už nechcem podliehať hanbe, ktorá naozaj dlho definovala môj život. Hanbe za závislosť v rodine, za brata. Postupne som sa začala hanbiť za to, že som sa za brata hanbila. Keď sa totiž za niekoho hanbíte, staviate sa tým do nadradenej pozície, na druhých sa pozeráte zvrchu,“ uzatvára Pepa Lubojacki.
