Adela Vinczeová o materstve: Prijali sme život bez detí a to nám k nim napokon otvorilo cestu
Moderátorka Adela Vinczeová je matkou dvoch adoptovaných detí. K materstvu ju doviedla dlhá cesta – najprv cítila, že mať deti je povinnosť, potom zistila, že so svojím partnerom prirodzenou cestou deti mať nemôžu. V rozhovore hovorí o tom, že na začiatku sa potrebovala zmieriť s tým, že matkou možno nikdy nebude. Opisuje tlak, ktorému ako žena od určitého veku čelila, a vysvetľuje, prečo nechcela podstúpiť umelé oplodnenie.
„Najprv sme prijali život bez detí. To znamená, že tú veľkú túžbu po deťoch sme nemali. Celé sa to zmenilo až vo chvíli, keď som uvidela nášho Maxíka,“ vraví o svojej ceste k adopcii.
Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli, že chcete mať deti?
Podľa mňa taký moment úplne nenastal. Ja som totiž nikdy presne nevedela, či deti chcem. Cítila som akurát nejaké tlaky, či už zo spoločnosti, alebo svoj vnútorný tlak. Mala som pocit, že by som ich asi mať mala, ale nejakú úprimnú túžbu po deťoch si nepamätám. Pocítila som ju až vo chvíli, keď sme prvýkrát zbadali Maxíka, naše dieťa. V ten moment som to cítila a vedela som, že je to správne. Ale predtým, keď som si predstavila nejaké bližšie neurčené deti, som túto istotu nikdy nemala.
Nad možnosťou mať deti ste však nejako premýšľali. Ako ste si svoju cestu k materstvu predstavovali?
Nepredstavovala som si ju nijako, pretože bola dlho zastretá najrôznejšími ilúziami. Napríklad o tom, že hodnotu mám len ako matka. Chcela som sa ľuďom páčiť a ľudia hovorili, že keď nemám deti, som kariéristka. Tak som im chcela dokázať, že nie som žiadna kariéristka a že deti mať budem. Veľmi dlho som sama k sebe nebola úprimná a nebola som ani autentická. Až keď som začala pracovať s touto ilúziou a našla som spôsob, ako k sebe byť úprimná, dokázala som prijať fakt, že nie som matkou. Prijala som aj svoju hodnotu, ktorú som mala, hoci som nebola matkou. A potom sme sa prihlásili do adopčného procesu.
Najprv ste sa pokúsili otehotnieť a s manželom ste prišli na to, že prirodzenou cestou to zrejme nepôjde. Ako ste to prežívali?
Mala som už nejaký vek, mala som 36 rokov a manželovi zistili nie úplne ideálny stav spermií. Mohli sme ísť na umelé oplodnenie a s veľkou pravdepodobnosťou by bolo asi úspešné. Ale to som nechcela, teda obaja sme sa zhodli, že to takto nechceme. Rovno sme sa rozhodli pre adopciu. Takže ma to nijako netrápilo. Nemám pocit, že som prišla o nejakú veľkú vec. Viem, že biologicky aj psychologicky sa puto a vzťahová väzba tvorí inak, keď dieťa rastie v matke. Ale nemala som pocit, že by mi to malo byť ľúto.
