Cesta s generálom Zmekom na Donbas: Som optimista, rakety Ukrajinu nezlomia
Bývalý náčelník generálneho štábu Daniel Zmeko sa ako dobrovoľník zúčastnil na humanitárnej ceste po Donbase a južnej Ukrajine. Od Charkiva po Zaporižžia sa stretával s vojakmi rôznych brigád ukrajinskej armády. Tí o jeho príchode vopred nevedeli a návšteva generála ich všetkých potešila.
Bolo to tak aj v dedine v Doneckej oblasti. Diskusia medzi štvorhviezdičkovým slovenským generálom v zálohe, veliteľom jednej z ukrajinských brigád, náčelníkom štábu brigády a veliteľom práporu prebiehala, zatiaľ čo na obzore sa zjavovali vzdialené záblesky z bojov pri Dobropilli.
Tento rozhovor vznikol na recepcii hotela v centre Kyjiva po ďalšej náročnej noci, keď na hlavné mesto dopadlo dvadsať rakiet. Krátko pred zapnutím diktafónu sme sledovali pietny akt za padlého ukrajinského vojaka na neďalekom Námestí nezávislosti. Generál Zmeko s pohnutím sledoval akt, ku ktorému sa vrátil aj na konci rozhovoru.
Keby mi niekto pred troma rokmi alebo ešte aj pred rokom povedal, že pôjdem na Ukrajinu so sanitkami s bývalým náčelníkom generálneho štábu, neveril by som tomu. Prečo ste vlastne tu?
Dôvodov je veľa. Som konzistentný v tom, že od bezpečnosti, celistvosti a prosperity Ukrajiny závisí aj bezpečnosť Slovenskej republiky. Vždy keď som obliekal uniformu v súlade s akýmkoľvek rozhodnutím vlády, či predchádzajúcej, či terajšej, sme sa my vojaci snažili urobiť všetko pre to, aby sa rozhodnutia vlády naplnili v praxi. Po tom, čo som odišiel do zálohy, mi ten názor ostal. Vždy ma zaujímala otázka dobrovoľníctva a fascinovali ma ľudia, ktorí obetujú svoj voľný čas, peniaze a z pohľadu rodiny a blízkeho okolia úplne zbytočne riskujú a snažia sa pomôcť. Chcel som vedieť, o akých ľudí ide, ako to prebieha. Bol to osobný záujem, ale zároveň je oficiálnou politikou súčasnej vlády, že treba pomáhať Ukrajine humanitárne a sanitka je humanitárna pomoc.
Ste vojak, preto predpokladám, že ste sa chceli dozvedieť, v akom stave je vojna.
Ako človeka, ktorý sa zaoberá bezpečnosťou, ma zaujíma, kam sa Ukrajina posúva. Vždy keď som tu bol vo funkcii náčelníka generálneho štábu – a navštívil som vtedy rôzne miesta –, išlo o oficiálne návštevy, ktoré majú svoje limity. Chcel som sa pozrieť na Ukrajinu očami obyčajného človeka a stretnúť sa s ľuďmi, ktorí priamo nesú tú ťarchu nenormálnej situácie, ktorá tu je. Zaujímalo ma, ako ju vnímajú bežní ľudia, ale, samozrejme, aj vojaci, pretože počas tejto cesty sme sa stretli s mnohými z nich.
K tomu sa dostaneme, ale z toho, ako ste to teraz povedali, sa môže zdať, ako keby ste sem prišli študovať. Ja mám pocit, že za tým bolo niečo viac. Mám dojem, že vás motivovala aj chuť ukázať príklad.
Nerád by som sa štylizoval do pozície niekoho, kto je hodný nasledovania. Každý rozumný človek by mal situáciu vnímať takú, aká je. Ukrajina bola mladá demokracia, ktorá trpela množstvom problémov rovnako ako naša krajina. Nie svojou vinou sa dostala do vojnového konfliktu. Milióny ľudí tu teraz tým vojnovým konfliktom trpia. Niekedy ma trápi, keď vidím, že nie každý to vníma takto. Pre mňa je to jednoduchá vec. Je jasné, kto prvý prekročil štátnu hranicu, kto začal vojnu. Fascinuje ma príbeh ľudí tejto krajiny zmietanej ťažkou krízou, ktorí sa v nenormálnej situácii snažia správať normálne. Chcel som prispieť, a ak to niekoho inšpiruje, že bude chcieť takisto prispieť, to je len dobre. Mali by sme v tom nájsť úplne jednoduché človečenstvo. Nehľadať v tom komplikovanú politiku. Poďme pomôcť tam, kde treba.
Značná časť spoločnosti vás aj pod vplyvom vyhlásení verejne činných osôb považuje za človeka, ktorý pomocou Ukrajine na základe rozhodnutí vlády v čase vojny a darovaním zbraní urobil zlé veci. Už doteraz vás preto časť verejnosti vnímala negatívne. Teraz sa to pravdepodobne ešte zhorší. Zvažovali ste pred cestou tento rozmer?
Vôbec som sa tým nezaoberal. Na sociálnych sieťach nie som, nesledujem výbuchy emócií človeka, ktorý pre bezpečnosť tejto krajiny neurobil nikdy vôbec nič. Vôbec ma to nezaujíma. A v prostredí, v ktorom sa pohybujem, som nikdy priamy útok nezažil. Ako vojak som konal v súlade s rozhodnutím vlády. To, čo sme na Ukrajinu poslali, sme sa snažili balansovať tak, aby v žiadnom prípade nebola poškodená bojaschopnosť ozbrojených síl. K odzbrojeniu ozbrojených síl došlo zásadným spôsobom na prelome milénií a v deväťdesiatych rokoch. Stačí si pozrieť čísla, s akými armáda v roku 1993 začínala a aké boli v roku 2018, keď som nastupoval na post náčelníka generálneho štábu. Kam sa podeli tie stovky tankov, tisíce delostreleckých hlavní, státisíce ton munície, bojové lietadlá a bojové vrtuľníky? Kde sú? Tie sme predsa nedali na Ukrajinu, rozpredali sme ich ako šrot už dávno pred vojnou. Tak o čom sa tu rozprávame?
