Spor medzi ústavou a európskymi súdmi sa odkladá na neskôr
Skupina 33 opozičných poslancov sa na jar 2023 pokúsila presadiť zákonnú reguláciu zväzkov párov rovnakého pohlavia súdnou cestou. Ústavný súd pre ich snahu vyslovil pochopenie, ale vo výsledku im nevyhovel. Poslanci namietali legislatívnu nečinnosť parlamentu, teda to, že vo vzťahu k párom rovnakého pohlavia si neplní pozitívny záväzok, a alternatívne aj nesúlad viacerých zákonov v tých prvkoch, v ktorých niektoré kľúčové práva priznávajú iba manželom.
Ústavný súd konštatuje, že rodinné formy sa neobmedzujú na manželstvo, že z ústavnej ochrany manželstva nevyplýva, že zákonodarca môže či má úplne rezignovať na právnu ochranu iných foriem rodinného života, že absencia akéhokoľvek alternatívneho právneho statusu pre páry rovnakého pohlavia zakladá systémovo relevantný deficit úpravy v podobe medzery v právnej úprave, pretože stabilné páry rovnakého pohlavia fakticky vylučuje z rodinnoprávnej ochrany, hoci ich vzťahy môžu napĺňať znaky rodinného života, a že súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov rovnakého pohlavia.
Podstatu výsledku, ku ktorému Ústavný súd dospel, sumarizuje takto: Ústavnoprávny problém nespočíva primárne v samotnej existencii napadnutých ustanovení ani v osobitnej ochrane manželstva ako zväzku muža a ženy. Zásadnou je skôr skutočnosť, že právny poriadok súčasne neposkytuje žiadny alternatívny právny rámec umožňujúci párom rovnakého pohlavia dosiahnuť primerané právne uznanie a ochranu ich rodinného života. Jadro problému nespočíva v samotnom obsahu napadnutých ustanovení, ale v absencii súbežnej, resp. alternatívnej právnej úpravy partnerského spolužitia, ktorej vytvorenie však nepatrí do právomoci Ústavného súdu. Ide totiž o legislatívnu nečinnosť, nie o legislatívne opomenutie. Absencia dodatkovej, pritom však systémovo a principiálne novej právnej úpravy spôsobuje, že viaceré právne následky viazané na manželstvo alebo rodinný status ostávajú pre páry rovnakého pohlavia systémovo nedostupné. Opísaný deficit právneho poriadku teda nespočíva izolovane v jednotlivých zákonných ustanoveniach, ale v širšom kontexte neexistencie právneho inštitútu, ktorý by umožňoval primeranú ochranu týchto vzťahov.
Dôvody, pre ktoré sa Ústavný súd necíti povolaný sankcionovať legislatívnu nečinnosť národnej rady inak než výčitkou, sú uvedené v uznesení z apríla 2024, v ktorom Ústavný súd návrh poslancov vo vzťahu k legislatívnej nečinnosti vôbec neprijal na ďalšie konanie, argumentujúc najmä tým, že systém deľby moci mu zabraňuje v tom, aby pôsobil ako takzvaný pozitívny zákonodarca, čiže aby parlamentu predpisoval, akú úpravu má prijať. K tomuto uzneseniu podal opozičné stanovisko sudca Peter Straka. Toto v danej téme nie je koniec interakcie medzi parlamentom a Ústavným súdom.
Okrem podania bývalej ombudsmanky Márie Patakyovej je v procese aj konanie, do ktorého ústavní sudcovia zapojili aj Súdny dvor EÚ. Paralelne popritom sa s najväčšou pravdepodobnosťou koná na ESĽP o individuálnych sťažnostiach slovenských občanov, pričom je namieste očakávať, že svoju argumentáciu doplnia o čerstvé rozhodnutie Ústavného súdu.
Právno-politická pointa znie tak, že hoci vo výsledku sa tentoraz Ústavný súd vyhol priamej konfrontácii medzi minuloročnou novelou ústavy a európskou judikatúrou, v budúcnosti sa tomuto konfliktu nevyhne. V istom zmysle je všetko jasné a zároveň zostáva úplne otvoreným.
Rozpočet bude, ak bude
Zdá sa, že čosi podobné platí aj pre nepredloženie návrhu vyrovnaného rozpočtu vládou. V priestore sa to hemží názormi, že táto okolnosť by mohla či dokonca mala viesť k derogačnému nálezu Ústavného súdu, fakticky teda zrušeniu, vo vzťahu k samotnému zákonu o štátnom rozpočte, ak sa ho parlamentu podarí schváliť.
Radíme obyvateľom prihraničných obcí
TL;DR
Udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka.
