Systém prehliada ženy v násilných vzťahoch. Nevidel ani mňa, no už nebudem ticho, hovorí preživšia Anna Géczyová
Anna Géczyová vyrastala v presvedčení, že povinnosťou dievčat a žien je starať sa o domácnosť a o potreby všetkých mužov v nej. Keď mala 18 rokov, otehotnela. Cítila, že jej bez podpory rodiny nezostáva nič iné, len sa rýchlo vydať. Jej muž sa však časom začal denne opíjať. Pohrozila mu, že ak sa do roka nič nezmení, opustí ho. A po roku od neho odišla.
Našla si novú známosť, muža, ktorý jej sľuboval pochopenie a pomoc. No tento sľub nesplnil. „Z roboty chodieval domov o pol tretej. Dodnes si pamätám, ako sa mi vždy presne o druhej rozklepal žalúdok. V určitom momente úplne zhodil masku. Dal mi najavo, že ak nebudem poslúchať, príde trest,“ hovorí o svojom druhom manželstve, v ktorom zažila psychické a sexuálne násilie.
V minulosti sa za bolesť hanbila. V záujme iných žien zažívajúcich násilie už však o svojom príbehu nechce dlhšie mlčať.
V rozhovore s Annou Géczyovou sa rozprávame aj o tom: prečo od mala prala pre celú rodinu; ako jej prvý manžel prízvukoval, že nemá právo na nič sa sťažovať; ako spolu s deťmi ušla z domu; prečo sa rozhodla vytvoriť si sama pre seba pracovné miesto; prečo sa mnohé ženy, ktoré zažívajú násilie, navonok tvária, že sú v pohode.
Mali sme sa rozprávať o partnerskom násilí, ktoré ste zažili v druhom manželstve, no tvrdíte, že je dôležité rozpovedať príbeh od začiatku. Prečo? Odkiaľ chcete začať?
Podľa mňa sa všetko začalo, keď som mala asi sedem rokov. Z detstva si pamätám najmä neustále hádky rodičov. Otec bol ťažký alkoholik. Mamina, ak by som to mala hodnotiť spätne, bola neustále v depresii. Nepamätám si, že by ma ktorýkoľvek z rodičov niekedy objal. Pre mnohé deti je to bežná vec, pre mňa objímanie a prejavy lásky neboli bežné ani normálne.
Ako malá som si však vôbec neuvedomovala, že je u nás čosi inak. Neriešila som to. Napríklad ma ráno nikdy nikto nebudil, nechystal ani nevyprevádzal do školy. Stávalo sa, že som nemala ani čisté nohavičky či ponožky, ktoré by som si mohla obliecť. Veľmi skoro som bola odkázaná sama na seba, musela som si poradiť. Myslela som si, že tak, ako som žila ja, žijú všetci.
Mám jedného staršieho a jedného mladšieho brata. Keďže som bola z detí jediným dievčaťom, mala som doma od mala veľa povinností a často som musela preberať úlohu mamy, teda ženy v domácnosti. V čom? Napríklad som od dvanástich rokov celej rodine právala. Mali sme starú pračku Romo. Bielizeň vyprala, no potom ju bolo treba ručne vypláchať, vyžmýkať vo vani a následne vonku vyvešať. V zime som mávala ruky úplne vyžraté a skrehnuté. Mojou úlohou bolo aj starať sa o domácnosť a žehliť.
Dodnes sa mi často opakovane sníva sen spojený s detstvom. Som v izbe, okolo mňa je kopa nedorobených povinností a aj viacero malých detí. Sedí tam aj moja mama a ja ju dookola prosím, aby mi pomohla aspoň s niečím, lebo nestihnem školu. Keď sa na to dívam spätne, mám pocit, že som popri starostlivosti o súrodencov a o domácnosť vôbec nemala čas na detstvo a normálne dozrievanie.
Zvonku by sa však mohlo zdať, že ste dospeli rýchlo, vydávali ste sa už v osemnástich. Ako ste sa spoznali so svojím prvým manželom?
Vyrastala som na dedine na Spiši. S mojím prvým mužom sme sa zoznámili pri popíjaní s rovesníkmi. Vtedy pili všetci, bola taká doba. Alkohol bol spoločensky prípustný. Začali sme spolu chodiť a čoskoro som zostala tehotná. Vedela som, že sa musím vydať, a basta. Nikto neriešil, či budeme mať s mužom funkčný vzťah. Slobodné matky boli v dedine pre každého len „prespanky“, ako sa u nás hovorilo. Boli v podstate na okraji spoločnosti.
Chceli ste sa vydať?
Nie. S prvým mužom sme nemali absolútne nič spoločné. Rodičia mi však opakovali, že sa o mňa a dieťa nebude mať kto postarať, ak sa nevydám. Dali mi najavo, že bez muža by som zostala sama a bez pomoci. V prostredí, v akom som žila, sa to inak nedalo. A tak som sa vydala.
Kde ste s manželom po svadbe žili?
Najprv sme bývali u jeho rodičov. Jeho otec, rovnako ako môj, bol alkoholik. Neprekvapilo ma to.
