Odolnosť sa nezačína evakuačným ruksakom. Poľská novinárka napísala knihu, ako sa pripraviť na vojnu
Poľská novinárka Agnieszka Lichnerowicz sa považuje za členku generácie „konca dejín“. Narodila sa v roku 1980, na univerzitu nastúpila tesne po vstupe Poľska do NATO a štúdium ukončila tesne po tom, čo sa krajina stala členom Európskej únie.
„Neustále mi predkladali príbeh a sľubovali mi, že dejiny sa skončili. Že teraz je čas sústrediť sa na kariéru, sebarealizáciu, spoznávanie sveta, dobrodružstvá – na čokoľvek, čo je pre koho dôležité. Že sa už viac nemusíme obávať o históriu ani o našu bezpečnosť, pretože sme súčasťou bohatého a bezpečného západného sveta,“ rozpráva poľská novinárka, ktorá vyrástla v pacifistickom a feministickom spôsobe uvažovania.
Lenže v roku 2014 vyprovokovali Rusi vojnu na Ukrajine, ktorú začala pokrývať ako reportérka. „A môj svet sa zrútil. Bol to koniec toho liberálneho sveta, ktorý mi sľubovali,“ hovorí vo veľkom rozhovore.
Po roku 2022 sa podľa nej niečo podobné stalo mnohým ľuďom nielen v Poľsku, ale v celej Európe. „Uvedomili sme si, že vojna je nielen blízko, ale že sa jedného dňa môže stať aj nám. Zrazu to už nie je len nejaký nereálny príbeh z minulosti od našich starých rodičov, ale niečo, čo sa teoreticky naozaj môže stať,“ rozpráva Agnieszka Lichnerowicz, ktorej v týchto dňoch na Slovensku vychádza kniha Bude vojna? (v preklade Olivera Zajaca).
V rozhovoroch so sociologičkou, filozofmi, generálporučíkom, záchranárom či expertmi na bezpečnosť a medzinárodné vzťahy v nej kladie otázky, či sa dá individuálne pripraviť na hroziaci konflikt, čo je odolná spoločnosť a ako rozpoznať, že sa z hybridnej vojny stáva skutočná.
Rozprávali sme sa o tom, prečo generálporučík Piotrowski nepovažuje Rusko za najväčšiu hrozbu; prečo filozof Leder hovorí, že poznanie reálneho života upokojuje na rozdiel od sociálnych sietí; čo zmenila vo svojom živote pri písaní knihy; o veciach a schopnostiach, ktoré sa zídu nielen v čase vojny; prečo nemá evakuačný ruksak; čo nás naučilo Fínsko a prečo nemôžme k nemu pristupovať štýlom CTRL+C, CTRL+V; prečo sa nebojí Putina a je aj pri ukrajinskom príbehu optimistkou.
Na obálke knihy sa píše Dúfaj v najlepšie a priprav sa na najhoršie. Ako sa zmenil prístup autorky k životu, keď ju dopísala?
„Pochopila som, že sa musíme učiť pripravenosti a odolnosti nielen preto, že môže nastať vojna alebo kríza, ale aj preto, že čím sme pripravenejší a odolnejší, tým menšia je pravdepodobnosť, že k vojne vôbec dôjde. V medzinárodných vzťahoch sa to nazýva odstrašenie (deterrence) a hlavným cieľom je zníženie pravdepodobnosti vojny,“ hovorí Lichnerowicz.
Podľa jej slov sa ľudia vojny jednoducho boja a populisti ten strach využívajú. „Strach je veľmi nebezpečný. A ako s vlastným strachom bojujem ja? V prvom rade vedomosťami. Snažím sa pochopiť, ako funguje súčasná vojna. Našu predstavivosť sformovala druhá svetová vojna, čo v Poľsku evokuje okamžite okupáciu. Ľudia majú traumu, a keď pomyslia na vojnu, predstavia si len to, čo sa stalo v Buči. Vojna podľa nich znamená Buču. Ruská vojna na Ukrajine nás však učí, že situácia môže byť veľmi odlišná. Vojna vo Ľvive vyzerá inak ako v Kyjive, inak v Kramatorsku a úplne inak na okupovaných územiach. Pochopenie toho, ako vojna reálne funguje, znižuje môj strach, pretože viem, že sa jej môžeme snažiť predísť alebo – ak sa niečo stane – môžeme v nej aj zvíťaziť.“
Druhou vecou je podľa nej prevzatie iniciatívy. „So strachom bojujem tak, že niečo aktívne robím. Snažím sa zistiť, čo môžem urobiť, aby som si udržala aspoň nejakú kontrolu nad svojím životom.“
