Bratislava bola v 90. rokoch ospalá diera, no pod povrchom žili silné bunky alternatívnej kultúry
Bratislavská klubová scéna je fenomén, ktorý v 90. rokoch sprevádzal všetko, čo sme dovtedy takmer nepoznali: techno, fanziny, dredy, kapitalizmus aj výpalníkov. Približuje to kniha Petra Dolníka Medzi eufóriou a vyčerpaním.
„Pamätáš na koncerty na Hlavnom námestí? Kapely rástli ako huby po daždi. V sladkom lete roku ’91 ešte Bratislava bola skanzen. Nič, len známi, žiadne reklamy, opadaná omietka, mafiáni v plienkach. To bola krása, keď hrala Kosa z nosa a zámky v hlavách roztvárali sa,“ spieva skupina Živé kvety.
Mladí muži sa ešte stále obávali dvojročnej vojenskej služby, no už existovala možnosť absolvovať civilnú službu. Po Európe sa cestovalo stopom, falšovali sa celoeurópske vlakové lístky Interrail. V centre mesta boli jediné nonstop potraviny Hviezda, do ktorých si partie chodili kupovať „fľašku“. Tá sa potom vypila na priľahlom Námestí slobody či na Kollárovom námestí. Na Hviezdoslavovom námestí pri soche bolo odložené bongo. A potom sa pokračovalo do barov a klubov, v ktorých sa vtedy ešte fajčilo. Tie, ktoré boli otvorené aj po desiatej, sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.
Hrala v nich väčšinou rocková hudba: metal a punk, ktorého priaznivci boli pred Novembrom ’89 verejnými nepriateľmi, „závadovou mládežou“. Krátko po revolúcii vydala legálne svoj debut Zóna A, potom Slobodná Európa, Davová psychóza, Extip – v tom čase mimoriadne populárne bratislavské kapely. Odrazu sa dala zohnať akákoľvek hudba aj literatúra.
Profesionálne nahrávacie podmienky boli dostupné iba pre tých, ktorí si mohli dovoliť zaplatiť aparatúru a miesto v štúdiu. Pozoruhodné experimenty na pomedzí vážnej hudby, avantgardy a elektronickej hudby robili Martin Burlas či Ali Ibn Rachid. Niečo, čo malo blízko k aktuálnej svetovej produkcii, prišlo do slovenskej popmusic až s kapelami Made2Mate, Free Faces alebo This is Kevin, ale to bolo až v druhej polovici 90. rokov.
Po počiatočnej eufórii prišlo rýchle vytriezvenie z politiky a po rozdelení Československa aj ekonomická kríza. Dobre to vidieť na cenách piva. Juraj Plánovský spomína: „Pivo stálo 2,50 kčs za socializmu, potom 4,20, potom 8, potom 16. Každý rok sa to zdvojnásobilo.“
Cez otvorené hranice veľmi rýchlo dorazil konzum a s ním aj javy, ktoré boli dovtedy považované za dekadentné prejavy západnej kultúry. Prví podnikavci sem začali dovážať všetko, čo tu dovtedy nebolo – brak, ktorý bol cenený len preto, že bol z Rakúska, pornografiu, drogy. Extáza sa ešte nedala zohnať, ale papieriky s LSD sa predávali už začiatkom 90. rokov a heroín bol istý čas všadeprítomný.
Jednou z najviditeľnejších zmien na uliciach aj v nočných kluboch bola zmena v obliekaní. Okrem punkových, metalových a iných subkultúrnych uniforiem sa v uliciach a kluboch začali objavovať rôzne štýly obliekania. Spočiatku bolo štýlových butikov málo, peňazí tiež, a tak sa ľudia obliekali DIY spôsobom. Muži zo subkultúry novoromantikov nosili saká a medaily z búrz, istý čas bola populárna etno móda a dovážané oblečenie z Indie.
Ďalším fenoménom boli dredy – dreadlocks, účes, ktorý k nám dorazil niekedy v polovici 90. rokov. Punkeri nosili kožené bundy „sidovky“, obúvali si „kanady“, tí majetnejší topánky značky dr. martens, ktoré paradoxne nosili aj skinhedi. Tenisky Converse boli drahé a ťažko sa zháňali, no dostupné boli ich napodobeniny, tzv. číny z trhoviska na Miletičovej.
V druhej polovici 90. rokov do klubov a ulíc prenikla raverská móda. V U.Clube ste stretli aj mužov oblečených v štýle „študent matfyzu“ – menčestrové nohavice a kockovaná košeľa. Neskôr tam začali chodiť ľudia, ktorí sledovali trendy obliekania v zahraničí, hlavne v Berlíne na pouličnej techno slávnosti Love Parade. Začali sa obliekať do čierneho, neskôr sa nosilo unisex, androgýnne oblečenie.
Za komunizmu súkromné podnikanie neexistovalo, to však neznamená, že ľudia neboli podnikaví. Len čo padla železná opona, na Slovensku sa rozbehli súkromné firmy so všetkým, čo k tomu patrilo. Mnohí začínali od nuly a učili sa na vlastných chybách. Neexistovali platobné karty, všetko sa platilo v hotovosti. Úvery si mohli zobrať len tí, čo boli krytí nejakým majetkom, a zobrať si úver na kultúru nebolo bežné.
Kluby boli takmer výhradne odkázané na vlastné príjmy z podnikania. Mesto Bratislava vtedy oficiálne nepodporovalo hudobné kluby, pre mesto boli neviditeľné. Stále boli považované len za komerčné diskotéky, kde sa za socializmu výborne zarábalo, a tak sa predpokladalo, že si musia na seba zarobiť aj teraz.
