Za klebety ženy kedysi končili na pranieri, bol za tým aj strach z ich spojenectiev
V dedine, kde bývam, stojí rovno oproti kostolu pranier, teda stĺp hanby. Na informačnej tabuli sa píše, že sa k nemu pripútavali osoby odsúdené na verejné pohŕdanie. Okrem zlodejov a výtržníkov to boli aj klebetné ženy.
Trestné bolo najmä ohováranie a šírenie nepravdivých klebiet, ale niekedy to schytali aj „klebetné ženy“ všeobecne, ktoré sa nesprávali tak, ako to od nich spoločnosť očakávala. O úrovni vtedajšieho dokazovania celkom dosť hovorí aj fakt, že v tom čase na pranieri končili aj ženy podozrivé z čarodejníctva. Za klebetnice teda mohli byť označené aj ženy, ktoré sa druhým ľuďom jednoducho akosi nepozdávali.
Prečo by mala žena tráviť toľko času rozhovormi s inými ženami? A vôbec – o čom sa môžu toľko rozprávať? Nemajú dosť inej roboty okolo domu a detí? Trestuhodné.
V tom čase boli pritom pre ženy „klebety“ často jediným zdrojom informácií. Dozvedali sa vďaka nim o radostiach aj ťažkostiach v iných rodinách. Mohli sa posťažovať na deti, manželov, susedov. Vymieňali si informácie o tom, ako pomôcť svojim chorým deťom alebo čo navariť zo zmenšujúcich sa zásob. Dozvedeli sa, komu treba pomôcť a na koho si dať pozor.
Bez klebetenia by ženy boli odkázané na izoláciu vo svojej domácnosti a na to, čo im povie manžel. A odkiaľ mali informácie ich muži? Určite nie z klebetenia, lebo to predsa muži nerobia. Oni si vždy vymieňajú len dôležité a vecné informácie.
