V hoteli s bazénom sme nešťastní, hovoria manželia Salajovci, ktorí aj so synom spali niekoľko dní v ománskej púšti
Jana a Peter Salajovci sa tento rok aj so šesťročným synom Jozefom ocitli na Blízkom východe práve v čase vypuknutia vojny medzi USA, Izraelom a Iránom. Ich detailne naplánované cestovateľské dobrodružstvo sa značne skomplikovalo a Peter sa ocitol na nebezpečných územiach, kde svojou prítomnosťou poriadne prekvapil aj miestnych.
Peter s Janou vždy milovali „adrenalínové“ cestovanie a nezmenilo to ani narodenie ich syna. Naopak, malý Jojo ako dvaapolročný zapadol do cestovateľskej rodiny hneď po svojom prvom bezproblémovom lete na Sardíniu a tento rok spokojný a šťastný precestoval aj 700 kilometrov cez ománsku púšť.
V rozprávaní o cestovateľských zážitkoch Salajovci približujú, kedy a ako sa dvaja mladí dobrodruhovia spoznali, ako vnímajú rodičovskú zodpovednosť za syna na dobrodružných cestách, ako Petrovi na území Sýrie, kde sa ešte nedávno bojovalo, nebolo všetko jedno, či čo si o ich dobrodružnom cestovaní myslia blízki.
Sami seba označujú za dobrodružných ľudí, ktorí radi posúvajú limity. Jana to vysvetľuje tak, že ide najmä o komfort, nie o nejaké ohrozenie. „Väčšina ľudí, hlavne keď má deti, cestuje tak, že idú na nejaké pekné miesto do hotela, užijú si to, čo možno doma nemajú. My to berieme skôr naopak. My sa ideme obrať o komfort a o to, čo je bežné doma. Ideme sa ponoriť do inej kultúry, krajiny a na hranicu komfortu,“ hovorí.
Cestovali podľa jej slov aj predtým, než mali dieťa, a potom trvalo niekoľko rokov, kým si našli spôsob cestovania aj s dieťaťom. „Keď sa ľudia vrátia z bežnej dovolenky, tak vidia, čo je tu doma zlé, čo na dovolenke bolo lepšie. My to vidíme úplne naopak – to, čo tu ľudia vnímajú ako hedonistický základ, pre nás základom nie je. My oceňujeme, že tečie pitná voda z kohútika, že existuje chladnička, že máme teplú vodu. Ak si toto človek uvedomuje, je omnoho šťastnejší. Keď sa vrátime domov, žijeme z toho aj rok v pohode. Aj malé dieťa si už uvedomuje, že toto nie je normálne, čo tu máme. My ho tým učíme malým veciam a normálnosti,“ dodáva Jana.
Peter hovorí, že potrebu zažívať výzvy mal v sebe definovanú odmalička. „Boli sme rodina, ktorá mala dostatok všetkých základných potrieb, ktoré boli naplnené, nikdy v živote som nemusel čeliť nejakým výzvam. Nikdy sme netrpeli nedostatkom jedla ani nemali problém s bývaním. Žiadna výrazná situácia sa nás nedotkla. A ako som dospieval, prichádzal pocit, že potrebujem zažiť aj odvrátenú stránku. Potrebujem sa dostať vedome a cielene do situácií, kde mám vlastne deficit naplnenia potrieb, aby som spoznal samého seba, aby som vedel, ako vtedy reagujem,“ opisuje.
Krajiny a hlavné mestá ho podľa vlastných slov fascinovali od úplného detstva, hoci rodičia s cestovaním nič spoločné nemali a ako rodina chodili len do klasických destinácií, ako bolo Chorvátsko či Taliansko. Impulz teda neprišiel z rodinného vzoru, ale z hľadania, ako naplniť svoje potreby.
Jana od malička pozerala všetky filmy Pavla Barabáša, slovenského cestovateľa a dokumentaristu. „Môj otec sa potápal, zobral ma splavovať, kempovať do kempov. Pamätám si, že to bolo ono, keď som si uvedomila, aké je super navariť si teplé jedlo v prírode, ako inak chutí vonku, aká je noc, keď vám je zima do rána. Boli to výzvy, ktoré sme kedysi ako ľudia zažívali bežne. A nás robia šťastnejšími,“ hovorí Jana.
Peter si prvé dobrodružnejšie skúsenosti vyskúšal v prvej fáze stopovaním v rámci Európy. „Bol som v prvom ročníku na vysokej škole, takže devätnásť-dvadsať rokov. Stopoval som po Európe a spal som, kde to prišlo. Obchádzalo ma zásadné plánovanie, bol to taký ten život zo dňa na deň, keď človek nevie, čo bude, a neustále musí čeliť situáciám, ktoré nastanú, prispôsobiť sa im a vyriešiť ich. To bolo na tom lákavé,“ spomína.
Sociálne siete v tom čase podľa neho prakticky neexistovali a internet nebol bohatý na informácie o takomto type cestovania. Nevedel, či sa to vôbec dá a či sa dá len tak spať niekde vonku alebo si nájsť na prespanie opustenú budovu.
Na otázku, kedy sa spoznali, Jana odpovedá, že išla sama na kempingový zájazd po Škandinávii a Peter tam robil sprievodcu. „Už vo Fínsku sme boli takí, že sme vedeli, že sa máme asi radi. Zvyšné dva týždne sme trávili viac-menej spolu,“ uzatvára.
