Medzi opozičnými stranami to až do volieb bude škrípať, tvrdí Ján Markoš
Predvolebné obdobie je podľa spisovateľa a lektora kritického myslenia Jána Markoša takmer vždy zvláštne. V politickom priestore dochádza k podivným pohybom a štiepeniam, minister hlasno tresne dverami a stvorí si ministraničku s vlastným priezviskom v názve. Objavujú sa aj nové dohody a spájania, pričom potenciálni politickí partneri sa opatrne oťukávajú a oňuchávajú.
Jedno- či dvojpercentní pospávajúci alfasamci sa podľa neho prebudia a začnú horúčkovito kampaňovať. Voliči opozície by zrejme boli radi, keby sa týmto podivným momentom ich časť spektra vyhla a keby sa tentokrát zaobišlo bez chaosu, nedorozumení a nepríjemných pocitov prenesenej trápnosti.
Ideálnym snom takéhoto voliča je podľa Markoša predstava, že celá demokratická opozícia – či už do tejto množiny patrí Matovič, alebo nie – v dokonalej harmonickej zostave docvála až k voľbám, aby po nich vytvorila širokú koalíciu, a to všetko s úsmevmi na tvárach. To sa však veľmi pravdepodobne nestane a existujú na to celkom objektívne dôvody.
Partneri, či konkurenti?
Strany, ktoré sú si programovo najbližšie, sú zároveň aj najväčšími konkurentmi vo voľbách. Progresívne Slovensko podľa Markoša nebojuje o voliča so Smerom, ale v prvom rade s podobnými stranami – s Demokratmi a so SaS.
Politikov a političky v opozícii to teda ťahá na dva rôzne smery. Na jednej strane chcú spolupracovať, na strane druhej sa však potrebujú voči sebe vyhraniť a presvedčiť voličov, že práve ich strana je v húfe relatívne podobných zoskupení tá ideálna.
Výsledkom napätia medzi konkurenciou a spoluprácou je podľa Markoša zložitý tanec vzájomného približovania a vzďaľovania sa. Spoločné tlačovky a úsmevy striedajú vzájomné podpichovačky.
