Markoš: Autenticita v politike by nemala viesť k strate sebakontroly
Sú emócie v politike znakom úprimnosti alebo len zlyhaním sebaovládania? Spisovateľ a lektor kritického myslenia Ján Markoš v rozhovore analyzuje aktuálne dianie na slovenskej politickej scéne, kde sa namiesto vecnej diskusie zväčša vedú útočné monológy na sociálnych sieťach. Okrem domácej politiky sa v rozhovore dotýka umelej inteligencie či globálnych hrozieb.
Vo štvrtok sa odohrala tlačovka, ktorá mala byť o zjednotenej opozícii, ale nakoniec bola o kričiacom Alojzovi Hlinovi. „Ja si myslím, že pre opozíciu to bola katastrofa, ale keď som sa snažil v tom marazme nájsť aspoň trblietku nejakého pozitíva, hovoril som si, že Hlina je autenticky naštvaný a verím mu tú emóciu,“ uviedol Markoš.
Na otázku, či by mali politici byť autentickí, odpovedal, že nešlo o úplnú katastrofu. „Voľby sú o rok, ešte sa to päťkrát rôznym spôsobom môže zmeniť. Môj pocit z toho nebol, že sa chytám za hlavu, čo hrozné sa stalo, ale bolo mi z toho trápne. Videl som tam pani Kolíkovú, pána Šipoša, ako im je trochu trápne, že tam stoja. Dokonca pán Šipoš bol aj oňuchaný, čo bolo zvláštne,“ povedal.
K otázke autenticity Markoš poznamenal, že existuje extrém, keď je politik natoľko neautentický, že sa bojí povedať čokoľvek, na čo nemá prieskumy. „Spomínam si na Hillary Clinton, ktorá rozmýšľala, ktorú zmrzlinu má povedať, že jej chutí, a nebola schopná to povedať na kameru, lebo sa bála, že stratí časť voličov, ktorí nemajú radi vanilkovú, ale čokoládovú,“ uviedol.
„Takže nejaká autenticita, že chcem dať do verejného priestoru aj kus seba, je v poriadku, aj spojená s nejakým sebavedomím a s chuťou robiť politiku podľa seba, nie podľa toho, čo mi zvonka niekto poradí,“ dodal Markoš.
