Novinár Chammah sa roky venuje trestu smrti. Opisuje stretnutia s ľuďmi odsúdenými na popravu
Americký novinár Maurice Chammah sa téme trestu smrti venuje viac ako pätnásť rokov. Pracuje pre investigatívne médium The Marshall Project a bol súčasťou tímu oceneného Pulitzerovou cenou. Počas kariéry sa rozprával s odsúdenými vrahmi aj s rodinami ich obetí.
V podcaste The Last 12 Weeks, ktorý vznikol v spolupráci s The New York Times, sledoval posledné týždne pred plánovanou popravou Davida Wooda. Podľa vlastných slov s ním nedokázal súcitiť. Úplne inak naňho zapôsobil Ramiro Gonzales, odsúdený za znásilnenie a vraždu osemnásťročného dievčaťa. Po takmer dvadsiatich rokoch vo väzení pôsobil pokojne a empaticky.
„Sedíte oproti takémuto človeku a viete, že niekoho zavraždil. O jeho vine niet žiadnych pochybností. Napriek tomu je pre vás veľmi ťažké predstaviť si, že tento človek bol schopný niečoho takého,“ uviedol Chammah.
V rozsiahlom rozhovore hovorí o stretnutiach s ľuďmi schopnými najhorších zločinov, o tom, prečo v USA trest smrti stále existuje, či má zmysel popravovať človeka, ktorého možno odsúdiť na doživotie, a či smrť vraha skutočne prináša úľavu rodinám obetí.
Doživotné väzenie je historicky novší fenomén
Na otázku, prečo trest smrti existuje, keď doživotné väzenie dokáže nebezpečného človeka natrvalo izolovať od spoločnosti, Chammah pripomína, že trest smrti v istom zmysle existoval skôr než väzenie. Z historického hľadiska ide o oveľa starší spôsob trestania. Dlhodobé väznenie ako predstava, že niekoho zbavíte slobody a držíte ho vo väzení celé roky, je podľa neho pomerne novým fenoménom spojeným s nástupom modernej spoločnosti.
V Spojených štátoch sa na obhajobu trestu smrti tradične používajú dva či tri hlavné argumenty. Prvým je odstrašujúci účinok, teda tvrdenie, že hrozba popravy môže ľudí odradiť od spáchania vraždy. Druhým je odplata, teda presvedčenie, že človek, ktorý spáchal určitý čin, si zaslúži zaplatiť zaň vlastným životom. Tretí argument hovorí, že popravený človek už nemôže nikomu ďalšiemu ublížiť, keďže niektorí páchatelia zostávajú nebezpeční aj za mrežami, pre väzenských dozorcov alebo ostatných väzňov.
Vyrastal v Texase, v štáte s najviac popravami
Chammah vyrastal v Texase, ktorý historicky vykonal najviac popráv v krajine. Ako malý videl v správach o popravách pomerne často. Neskôr, keď dokončoval vysokú školu, sa náhodou dostal k práci v neziskovej organizácii, ktorá robila rozhovory s ľuďmi spojenými s trestom smrti v rámci takzvanej orálnej histórie, teda zaznamenávania osobných výpovedí a životných príbehov.
Niekoľko konkrétnych prípadov ho veľmi zaujalo, ešte dôležitejšie však bolo zistenie, koľkých rôznych ľudí sa celý systém trestu smrti dotýka. Približne v tom období si začal uvedomovať, že sa chce stať novinárom. Pri treste smrti mal pocit, že ide o tému, ktorá ho nikdy neprestane zaujímať, keďže sa vždy objavia ďalší ľudia a nové príbehy a často ide doslova o ľudské životy. Morálne a filozofické otázky, ktoré trest smrti otvára, označil za nesmierne závažné a často veľmi náročné.
Spomienka na protesty pred väznicou v Huntsville
Chammah sa narodil v roku 1988. Keď mal dvanásť rokov, George W. Bush, v tom čase guvernér Texasu, kandidoval na prezidenta Spojených štátov. V médiách sa vtedy podľa neho veľmi intenzívne hovorilo o treste smrti. Pri zapnutí CNN alebo niektorej z veľkých spravodajských staníc sa pravidelne objavovali reportáže o konkrétnych prípadoch.
Spomína si napríklad na rozsiahle protesty pred hlavnou väznicou v Huntsville, kde sa práve vykonávala poprava. Sám tam nebol, celé to sledoval v televízii. Zvláštne mu však pripadalo, kto sa na týchto protestoch zúčastňoval.
