Leopold Popper: Podnikateľ, ktorý rozdelil majetok medzi kostoly, školy a chudobných
Keď v roku 1869 v Egypte otvorili Suezský prieplav, ktorý lodiam skrátil cestu medzi Európou a Áziou, drevo použité pri jeho stavbe pochádzalo aj z Kysúc. Inžinierom ho dodávala sieť firiem hornouhorského podnikateľa Leopolda Poppera.
Rodák z Hliníka nad Váhom, časti dnešnej Bytče, sa vypracoval na jedného z najväčších predajcov dreva v Európe. Mal vlastné píly, fabriku na zápalky aj drevársku školu, kde sa učili jeho budúci zamestnanci. Rezivo vozil na všetky svetové strany a prevádzkoval sklady od Hamburgu po Odesu.
Keď si odbyt tovaru vyžadoval nové spôsoby dopravy, neváhal stavať vlastné železnice alebo spolupracovať na rekonštrukcii cesty s miestnymi úradmi. Monarchia ho preto povýšila do šľachtického stavu. V roku 1878 reprezentoval Rakúsko-Uhorsko na medzinárodnej výstave v Paríži, kde jeho drevené produkty ocenili zlatou medailou.
Popper sa narodil v roku 1821 do chudobnej židovskej rodiny, o jedlo či hračky sa musel deliť so šiestimi súrodencami. V začiatkoch obchodníckej kariéry sa pretĺkal v Pešti, kde predával raždie. Na tento pocit nezabudol ani v časoch, keď už drobné počítať nemusel.
Chlieb, šindle a pomoc obetiam požiarov
Katolícke noviny v polovici 19. storočia napísali: „Ak dokáže jeden Žid na Kysuciach rozdať stovky pecníkov chleba, nemal by omnoho väčšiu lásku k blížnemu považovať za svoju povinnosť zámožný kresťan?“
Statkár Popper sa stal v Trenčianskej stolici známym filantropom. Keď na Považí vypukol požiar, požičal zo zásob desiatky kíl jačmeňa, aby bolo čo nasiať. Dubničanom, ktorým plamene vzali domy, daroval 200 zlatých, čo bol v tých časoch ročný plat lekára. Podobnú sumu poslal aj na zmiernenie epidémie cholery.
Desaťtisíce zlatiek daroval na takzvané „práce z potreby“, teda situácie, keď napríklad roľníkov postihli povodne, takže nemohli zbierať a ponúkať úrodu. Takto za svoju robotu dostali zaplatené, aj keď možno nepriniesla dostatočnú protihodnotu.
Podnikateľ nedbal na národnosť či náboženské vyznanie. Z jeho štedrosti sa tešili rímskokatolícke kostoly, židovská komunita v Hornom Lieskovom aj slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom. Fara v banskobystrickej Radvani od neho dostala stovky dosiek a trámov na opravu schodov a priľahlej školy, evanjelici v Sielnici zasa 25-tisíc šindľov na pokrytie strechy farského domu.
V Bytči dal postaviť židovskú školu a prostredníctvom štipendií prispieval mladým na vysokoškolské štúdium. Stál aj pri vzniku prešporského priemyselného spolku, ktorý zakladal remeselné či umelecké učilištia, organizoval výstavy a podporoval šikovných študentov.
Kritika od martinských národovcov
Napriek dobročinnosti sa Popper nestretával len s pochopením. Martinskí predstavitelia slovenského národného hnutia ho často kritizovali. Kým oni sa voči maďarským politikom ostro vymedzovali, obchodník spolupracoval s prúdmi, ktoré boli zmierlivejšie. V satirickom časopise Černokňažník dostal pomenovanie újmaďar, teda uhorský vlastenec slovenského pôvodu. Vyčítali mu prílišné klčovanie lesov aj nadhodnocovanie ceny pozemkov, o ktoré sa súdil so slovenskými roľníkmi. Svoju rolu hrali aj dobové predsudky k židovskej menšine.
Rakúsky dvojtýždenník Wiener Salonblatt naopak Poppera označil za „skutočného otca chudobného obyvateľstva“, ktorý pomohol, kde mohol, a to „bez najmenšieho nároku na uznanie, ktorému sa takmer ostýchavo vyhýbal“.
Nenaplnená posledná vôľa
V roku 1890 riešil uhorský snem v Budapešti nezvyčajnú tému – nenaplnenú poslednú vôľu zosnulého baróna z Bytče. Ten v testamente uviedol, že z časti jeho majetku má vzniknúť až polmiliónová základina, teda akýsi fond, ktorý by zarábal na úrokoch. Takto získané peniaze mali putovať vdovám, sirotám či žiakom v núdzi, ako aj pozostalým členom rodiny, ktorí sa ocitli v náročnej životnej situácii.
Od smrti Leopolda Poppera medzičasom uplynulo pol dekády a fond stále neexistoval. Dediči tvrdili a znalci dosvedčili, že statkov nebolo toľko, aby sa z nich dala vytvoriť nadácia, akú si nebohý želal. Záležitosťou sa mal zaoberať uhorský minister osvety a výučby. Maďarská tlač neskôr zistila, že zdedené nehnuteľnosti predsa len mali mať vyššiu hodnotu, než pozostalí deklarovali.
