Režisérka Kušnieriková o kauze Chachaland: Dospelí videli navonok spokojné dieťa, zneužívanie nemusí byť viditeľné
Dokumentaristka Lena Kušnieriková sa v roku 2019 dostala k blogu Kataríny Kapustovej (vtedy Danovej), v ktorom otvorene napísala, že ju od trinástich rokov dlhšie obdobie zneužíval starší muž. Režisérka jej zavolala s návrhom natočiť film. Pôvodne mala v hlave dokumentárnu detektívku, v ktorej by vystupovali všetky dôležité postavy prípadu vrátane páchateľa zneužívania Romana Paulínyho.
Napokon vznikol film, ktorý je silným príbehom Kataríny a diváka vtiahne nielen do jej traumatických spomienok z detstva, ale podarilo sa mu veľmi živo ukázať autentické prežívanie pocitov dospelej ženy. Dokumentárny film V šere sa stráca cit pre farby je dostupný na platforme dafilms.sk za poplatok 3 eurá, ktoré filmársky tím venuje poradenskému centru Alej, pomáhajúcemu obetiam násilia.
Lenu Kušnierikovú krátko po premiére dokumentu zaskočila informácia spred pár dní, že Krajský súd v Bratislave definitívne zastavil trestné stíhanie Romana Paulínyho, bývalého šéfa detského tábora Chachaland. Paulínyho v decembri 2024 Mestský súd Bratislava uznal za vinného zo sexuálneho zneužívania a uložil mu dvojročný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na dva roky. Kataríne Kapustovej mal vyplatiť náhradu škody vo výške 7 436 eur. Odvolací súd však po takmer dvoch rokoch rozhodol inak. Krajský súd na neverejnom zasadnutí 6. októbra pôvodný rozsudok zrušil a trestné stíhanie zastavil z dôvodu premlčania skutku. V čase uzávierky tohto textu 5. novembra ešte nebolo známe odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Ako ste prijali informáciu, že Krajský súd Bratislava zastavil trestné stíhanie Romana Paulínyho?
Bola to pre nás, tvorcov dokumentu, veľmi prekvapujúca informácia. Musíme však počkať na písomné odôvodnenie rozhodnutia, až potom sa budeme vedieť k tomu nejako postaviť. Čakáme na argumentáciu súdu. Ale odhliadnuc od tohto konkrétneho prípadu, je vážnou otázkou, či vôbec má byť nejaká premlčacia lehota pri sexuálnom zneužívaní a či by sa to celé nemalo systémovo prestavať (v súčasnosti je v slovenskej legislatíve premlčacia lehota sexuálneho zneužívania dvadsať rokov, je viacero štátov, v ktorých vôbec neexistuje – pozn. red.).
Dokumentárny film o Kataríne ste točili šesť rokov. Akú ste mali predstavu na začiatku? Vyvíjal sa váš zámer počas toho obdobia?
Pôvodne sme chceli urobiť dokumentárnu detektívku. Mal to byť celovečerný film. Ja som sa ku Katkinmu príbehu dostala cez jej blog Tento text nie je o otužovaní na portáli Náš kurník. Keď som si to prečítala, ostala som s pocitom, že to je veľmi silný príbeh a že by bolo dobré skúsiť o tom spraviť film. Koncept sa menil. Z celovečerného filmu sme prešli na krátky formát, čo bola jedna zmena, a druhá bola, že sa nám nedarilo vystavať dokumentárnu detektívku. Nevedela som nájsť dostatočné množstvo ľudí z jednej aj druhej strany prípadu, ktorí by boli ochotní ísť pred kameru a dalo by sa s nimi pracovať ako s protagonistami. Museli sme si povedať, že akceptujeme stav, aký je, a ideme sa sústreďovať iba na príbeh Katky. A to viedlo k súčasnému výslednému formátu filmu.
Oslovili ste aj Romana Paulínyho?
Áno. Napísala som mu dvakrát na oficiálnu mailovú adresu, ktorá je uvedená na webe RTVS (stále je zamestnaný v STVR – pozn. red.). Ostalo to bez odpovede. Potom som na jednom súdnom konaní oslovila jeho právnika, či by nechcel vystupovať vo filme. Odpoveď bola, že nie.
Dokument je už dostupný pre verejnosť. Neozval sa vám v posledné dni?
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
