Ženská identita naprieč storočiami
Slavka Liptáková v najnovšom románe Posledné veci (Slovart, 2025) prepája životy stredovekej mystičky a starnúcej učiteľky zo súčasnosti. Kniha figuruje vo finálovej päťke tohtoročného ocenenia Anasoft Litera.
V staršom veku zvyčajne dochádza k reflexii predošlého spôsobu života, uvedomeniu si priorít, nostalgickému pripomínaniu si toho, čo bolo v živote pekné. Aj nepatrné udalosti sa tak javia ako zásadné životné míľniky, v ktorých vďaka iným spoznávame samých seba a umožňujú nám rásť.
Životy stredovekej mystičky a starnúcej učiteľky zo súčasnosti sa od seba na prvý pohľad nemôžu odlišovať väčšmi. A predsa sa spájajú v jednom časopriestore a nečakané veci zrazu dávajú zmysel. Aj o tom je román Posledné veci, ktorý reflektuje zákutia pamäti, udalosti, ktorým pred smrťou dávame väčší dôraz, a minulosť s príchuťou tajomna.
Slavka Liptáková pôsobila ako dramaturgička, je spoluautorkou viacerých televíznych seriálov a hraných filmov a aktuálne sa venuje autorskej tvorbe. Do čitateľského povedomia sa zapísala generačným románom Krajina matiek (Petrus, 2022), ktorý zaznamenáva prepojené životy sestier.
Návšteva zo stredoveku
Zita si posledné roky na dôchodku spríjemňuje návštevami u susedky Adely, strážením dvojročného Timka a občas sa nechtiac zatúla do stredovekých Brúgg. Mladá žena, svätica, mystička, šľachtičná a vdova Stella ju fascinuje natoľko, že zakrátko sa stane súčasťou jej života: „Bola to dielenská práca s nepôvodnými vrstvami, navyše značne poškodená, no i tak Zitu očarila. Ženská postava, pripomínajúca rovnakou mierou sedliačku i sväticu, akurát bez atribútov. Žiadne polámané koleso, ľalia či zbožný pohľad. Hlava pod závojom sklonená úkosom, nie pokorne, skôr premýšľavo, zadumane. Široká čeľusť, brada rozčesnutá jamkou. Ruky zatuhnuté v neviditeľnej konverzácii a telo takmer ľudské, s úzkymi plecami a prsami nesmelo nadvihujúcimi ťažkú látku. Bolo v nej čosi vyzývavé, ale tak svojsky – nedostupne, a predsa ochotne. Akoby stačilo urobiť krok, aby sa k vám láskavo zohla a pohladila vás po vlasoch. Keby som jej tak mala dať meno…“
Čitateľ si najprv pomyslí, že postaršia odborníčka na dejiny umenia si musí len niečím zamestnať myseľ. No keď sa začnú hromadiť situácie, v ktorých sa osudy týchto žien nápadne prepletajú, ukazuje sa, že ide o premyslenú spisovateľskú stratégiu.
