Nedeľná nekázeň: Vidieť v druhom človeka
Vývoj komunikačnej techniky niekedy vedie k predstave, že ľudia budú mať k sebe bližšie. Vidíme však, že to je nedostačujúce. Blízkosť alebo vzdialenosť v medziľudských vzťahoch nezávisí len od technických vymožeností, ale hlavne od ochoty a schopnosti vnímať v druhom človeka.
Naša schopnosť počúvať a hovoriť je často obmedzená. Pozorujeme, vnímame, že niekto zápasí, ale neozveme sa, lebo sa bojíme povedať to, čo by sme mali. Na obmedzovaní slobody a ľudských práv, ale aj na zlom stave verejných financií sa podieľa každý, aj my – ak zotrvávame v uzavretosti, pasivite, ak mlčíme.
To mlčanie vedie k utrpeniu, vždy keď dopustíme, aby sa chudobní považovali za neschopných, odkázaní na pomoc za príživníkov, migranti za hrozbu. Kde je naša viera, aké sú to „hodnoty“, ak sa ľuďom, ktorí nemajú strechu nad hlavou, Rómom, queer ľuďom upiera ich ľudská dôstojnosť, ich zrovnoprávnenie? Čo nás núti zotrvávať v strachu?
Vďaka Bohu za ľudí, ktorí sa neboja pomáhať Rómom, queer ľuďom, všetkým trpiacim vo vojnových konfliktoch. Vďaka aj za tých, ktorí strach o seba v minulosti prekonali počas holokaustu a Židom i Židovkám sa rozhodli poskytnúť úkryt. Napriek reálnemu ohrozeniu života a svojej rodiny.
V ostatných týždňoch sa v našej krajine znovu začalo hovoriť o blahorečení spišského biskupa Jána Vojtaššáka. V skúmaní o okolnostiach jeho rozhodnutí ide o viac ako „len“ o jeho blahorečenie. Otázkou je, ako dokáže cirkev reflektovať vlastnú minulosť, či na ňu dokáže nahliadať kriticky. Či dokáže uznať, že aj človek, ktorý je obeťou nespravodlivosti komunistického režimu, môže byť spojený s nespravodlivým systémom voči iným.
Ak zákon dovolí vziať majetok človeku preto, že je Žid, Róm, chudobný, utečenec alebo príslušník nejakej inej skupiny, potom samotný fakt, že to bolo „v súlade so zákonom“, ešte neznamená, že nebola hrubo porušená ľudská dôstojnosť a nerešpektované dvojité prikázanie lásky!
Pokiaľ ktorákoľvek cirkev nedokáže reflektovať vlastné dejiny, ako chce presvedčiť človeka dneška, že má hľadať pravdu? Ak nedokáže počúvať hlas ľudí, ktorí majú inú skúsenosť, ako chce hovoriť o otvorenosti? Ako chce upozorniť na to, keď sa zákon dostane do rozporu s ľudskou dôstojnosťou?
Ľudia, ktorí sa hrdo hlásia ku kresťanstvu, musia mať odvahu vidieť chudobného ako človeka, nie ako ekonomickú kategóriu. Stáť pri človeku, ktorý je ochotný ísť „proti prúdu“.
Počúvajme jeden druhého. Počúvajme aj hlasy, ktoré spochybňujú náš obraz vlastných hrdinov. Počúvajme aj človeka, ktorého spoločnosť odsunula na okraj. Nebuďme ľahostajní, keď niekomu berú dôstojnosť. Prajem nám všetkým odvahu a slobodu k tomu, aby sme sa sebakritického skúmania, hľadania a nachádzania pravdy nevzdali.
