Teraz sme tu pánmi my! Mrazivá pandémia v Národnom divadle
V jednom momente pôsobí Martin Šalacha v postave dedinského gazdu naozaj tak, akoby ho opantal nejaký démon. Cez plecia má prehodenú pušku a z očí mu šľahá až zvierací výraz. Farár Adam Hlovík (Milan Ondrík) nemôže inak, než ostať v nemom úžase. Premkne ho strach z toho, ako sa gazda a ďalší jeho susedia zrazu zmenili. Akoby ich vymenili za nejakých iných ľudí. Či skôr neľudí.
Hlovík vchádza do domu, aby odprevadil chorého na poslednej ceste. Chce mu podať telo Božie, no zhromaždení ho donútia, aby hostiu zjedol sám. A ešte mu agresívne skontrolujú ústa.
Je rok 1831 a územie Zemplína zasiahne cholera. A rýchlo sa šíri aj „vysvetlenie“ tejto pliagy. Vzniká fáma, že cisár chce rozdeliť sedliakom panské majetky, ale vrchnosť to tají. Aby sa nemusela ničoho vzdať, snaží sa ľud otráviť. A to podávaním jedov v podobe medicín lekármi, pečiva pekármi či hostií duchovnými.
Sem patrí aj príbeh evanjelického farára Adama Hlovíka, ktorý v krátkej reportážnej poviedke zachytil Jonáš Záborský. Kontext situácie a náčrt toho, čo sa bude následne diať, znie v jeho podaní takto: „Hrozný je bezprávny ľud, aký vtedy bol uhorský, keď raz jarmo zláme. Zúri démonicky na vinných i nevinných, pácha bez citu ukrutnosti, aké najhroznejšie sa vymyslieť dajú. A príležitosť na výbuch zavdáva obyčajne dáke hlúpostvo, zriedka rozumná príčina.“
V takejto extrémnej podobe sme náš pandemický príbeh koronavírusu našťastie nezažili. Ale že zo Záborského historickej látky vedú asociačné nitky do súčasnosti, je jasné. Ako z toho všetkého urobiť výborné divadlo, ukazuje nová inscenácia Hlovík medzi vzbúreným ľudom v Slovenskom národnom divadle.
Vejár výkladov
Keďže dejiny nevnímame len ako postupnosť historických dát, ale ako klbko súvislostí, často ich ovládne istá perspektíva. Aj sedliacke povstanie na východe dnešného Slovenska v roku 1831 je možné vysvetľovať si rôzne. Napríklad ako súčasť geopolitických pnutí vo vtedajšej Európe, ako hrdinské revolučné vyústenie zlej sociálnej situácie najnižších vrstiev či dokonca ako súčasť národnooslobodzovacieho hnutia.
Pri detailnejšom pohľade sa dajú skúmať zlyhania vtedajších protipandemických opatrení, ktoré mohli na ľudí pôsobiť zmätočne, nepochopiteľne či dokonca ako opak pomoci. No a je tu aj pohľad, ktorý sa sústredí na výbuch brutality dedinského ľudu, meniaceho sa na lynčujúcu masu. A odkladajúceho pritom svoju ľudskosť.
