Sestry Geislerové: Náš otec bol taký nadaný, že mohol robiť čokoľvek. Ale nemal sa rád, a tak nad všetkým iba mávol rukou
Podľa herečky Anny Geislerovej bol ich otec geniálny dokonca aj v alkoholizme. „Nechceme to romantizovať, ale my sme ho nikdy nezažili opitého, vulgárneho alebo násilného. To v ňom vôbec nebolo. Ako triezvy bol tichý, mĺkvy, krehký, ťažko dostupný. A prepíjal sa do hovorného, extrovertného, šarmantného človeka, ktorý dokázal baviť všetkých, a bolo vidieť, že sa cíti v pohode, lebo si vypol mozog,“ vraví.
Petr Geisler bol výnimočný japonológ, kaligraf, novinár, výtvarník a mimoriadne obľúbený človek, ktorého život sa podobal na jeden veľký večierok. Anna spolu so sestrou Ester, ktorá je režisérkou dokumentárneho filmu Dve deci tušu, si aj preto dlho neuvedomovali, aký vážny problém ich otec má. Ani keď ho naposledy hospitalizovali, nepredpokladali, že sa s ním už neuvidia.
Vo filme vzdávajú poctu jeho všestrannej talentovanosti, ale ukazujú aj to, že rodiny nemusia fungovať podľa vžitých predstáv o normálnosti. Do slovenských kín film Dve deci tušu vstupuje tento týždeň.
V rozhovore s Ester a Annou Geislerovými sa dozviete: ako vyzerala výchova v ich rodine a prečo ich rodičia vnímali problémy ako kreatívnu príležitosť; prečo sa Ester rozhodla natočiť film o ich otcovi a prečo je láskavý aj napriek problémom, ktorými žili; ako sa prejavovala otcova genialita; prečo nie je dobré vyhadzovať veci ani sa nechať zväzovať konvenciami.
Keď ste boli malé, u vás doma asi nikomu neprekážalo, ak ste boli zašpinené od farby, však?
Ester Geislerová: Nie, to naozaj neprekážalo. Mama mala v našom rodinnom dome ateliér. Veľmi to tam voňalo olejom, terpentínom a všetkým možným. Pamätám si, že som sa tam chodievala hrať s kamarátkou z ulice a robili sme tam „lektvary“. Dokonca si pamätám, že mama maľovala v takých látkových montérkach, a mne sa tie montérky od farieb tak veľmi páčili, že som v nich šla do školy. Potom volali zo školy, čo to mám na sebe.
Anna Geislerová: K tým farbám ešte dodám jeden zážitok. Ja som z nás sestier (okrem mladšej Ester má aj staršiu sestru, výtvarníčku, ilustrátorku a speváčku Lenku „Lelu“ Geislerovú – pozn. red.) asi najmenej inklinovala k výtvarnému umeniu, ale niekedy sa stalo, že sme prišli domov a v obývačke boli natiahnuté obrie plátna. Mama niekedy robila na zákazku pre rôzne štátne stavby obrazy veľké ako filmové plátno. Raz teda robila takéto veľké plátno a dovolila mi tam niečo načmárať. Pre mňa to bol obrovský zážitok. Ja som to mala ako spomienku a potom som zistila, že z toho existuje fotka, ktorú fotil otec.
Tušíte, kde to dielo aj s vaším významným vkladom teraz je?
Anna Geislerová: Visí v nejakej škole v Benešove.
A čo tuš? Nebol teda problém ani vtedy, keď ste boli zababrané od tušu? Dá sa vlastne tuš vyprať z oblečenia?
Ester Geislerová: Otec začal tušom písať až oveľa neskôr a robil to prevažne osamote, takže pri tom sme veľmi neboli. Špinavé oblečenie teda problémom nebolo a z filmu je celkovo dosť zrejmé, že ste mali veľa voľnosti. Aňa a Lela v ňom dokonca rozprávajú, či vás rodičia vôbec nejako vychovávali.
Čo ste museli spraviť, aby ste rodičov vytočili?
Ester Geislerová: Ony majú iné skúsenosti, keďže sú o osem a deväť rokov staršie odo mňa. Keď baby hovoria, že veľmi nezažili nejaké dodržiavanie pravidiel, ja sa s tým úplne nestotožňujem. Chodila som do škôlky, do školy, potom na krúžky. Mama to už pri mne ako pri najmladšej mala trocha na háku, ale zároveň si nepamätám, že by bol nejaký deň, keď by som vôbec nemusela do školy. Na druhej strane som ako dieťa veľa natáčala (ako detská herečka – pozn. red.), čo si vyžadovalo, že som nechodila do školy, to sa mi páčilo.
Anna Geislerová: Nejaké prúsery sme určite mali, ale myslím si, že pre našich rodičov boli tie situácie skôr cestou k nejakej rodičovskej kreativite, než že by nás nejako trestali. Moja obľúbená historka je, keď mala Ester zlé známky z chémie, mama šla do školy a povedala: „Vy si naozaj myslíte, že Esterka bude potrebovať chémiu v živote? Ja myslím, že nebude.“
