Ťažké noci Luba Šošku: Snívalo sa mi, že som na pive s pánom Satinským
Rozhodol som sa, že nebudem o politike písať. Lebo veď načo. Múdrejší píšu. Aj keď teda, radšej keby ju múdrejší robili a hlúpi by písali, ale taká je doba. Kríza elít.
Ešte na základke som si vybudoval schopnosť povedať hlúpu vetu tak, že znela ako – minimálne – informovaná. Stratégia prežitia. Dodnes z toho idem. Tamtiež som sa naučil aj písať. Akože fyzicky.
Potom som mal však šťastie. Na strednej. Tam sa to vyrovnalo. Tá pani učila ruštinu. Vlastne jej asi aj trochu krivdím. Možno som, kto som, aj vďaka nej. Alebo napriek. Asi by sa pri hlbšom ponore našli aj iné veci. Neviem. Výsledky aj hodnotenia sa rôznia.
Ale učila ma ruštinu a vďaka tomu som sa vedel rozprávať. Aj tu, aj tam. V krajine, kde je to údajne zakázané. Všetci vieme, že je to – odpytujem za výraz – výmysel. V Iziume aj v Kyjive ruština prišla vhod, keď angličtina nebola vo výbere. Ale spýtal som sa, či je to ok. Bolo.
Mal som kolegov. Aj z Černihivu. S jedným sme sa dosť pohádali, keď mi začal po siedmom panáku hovoriť, ako nás Russi v ‚68 zachránili od kolonizácie Američanmi… Sme mohli vedieť všetci surfovať ako na Havaji. Ešte aj tribal kérky nad zadkom by sme UNESCO predali. Boha im.
