Generálny štrajk: Myslí to niekto vážne?
Očko opozície zamieňa pojmy s dojmami, keď sa neustále zdirigovávajú dohady o generálnom štrajku. Čo stojí za touto nádejou, keď sa všetko deje v odstupe od reality? Miro Kern tvrdí, že budúcnosť štrajku je veštectvo bez realitnej predpovede, na ktorej by sa mal zakladať legitímny protest.
Čakáme, že sa zamestnanci zniesú k svojim zamestnávateľom s protestnými plakátmi? Pochybujem. Odvaha a odhodlanie postupne vyprchali, džentlmenská etiketa sa vytratila s poslednými protestami. Z histórie sú známe dva masové štrajky, pri ktorých sa udiali prevraty. Teraz vidíme len apatické prizeranie sa.
Dopady a rozdelenie opozície
Opoziční lídri sa akoby snažili vyhnúť čelnej konfrontácii, pričom popukutujú obavy a strach z hroziaceho rozdelenia. Aká ironická je situácia, keď ti, čo by mali byť rebelmi, sa rozdelili pri téme, ktorú mnohí považujú za cynickú hru?
Jaroslav Naď a Branislav Gröhling sa pokúšajú pretlačiť svoje vnímanie do štrukturálnych debát o protestoch, ale rozpor medzi nimi a zvyškom opozície sa len prehlbuje. Nezáujem a skryté záujmy sa nedajú zamieňať s odvahou. Vzniká pocit, že myšlienka generálneho štrajku sa stala práve terčom zlého vtipu, na ktorom sa niektorí už vôbec nie smejú.
Prečo sa strany predbiehajú v bezčasí?
Demokrati sa ponáhľajú opačným smerom, aspoň v maskách ochoty, no celkovo sa skutočná ochota eliminovať staré „trójske kone“ zdá byť prázdnou frázou. Presne to je ďalšia tragédia celej situácie. Záleží na tom, kto získa prevahu a kto sa odmení nezáujmom o osud krajiny.
Kde sa stráca hodnotový systém pri krivých politických kalkuláciách? Nová generácia si zaslúži úprimnosť a hmatateľnosť – nie politické frašky, ktoré zamieňajú tragédiu s komédiou.
Záver: Postoj bez nádeje?
Vo vzduchu visí niečo hrozivé: desivo sa črtajúci nezáujem o vlastný osud. Krajina sa práve stáva laboratóriom politických ilúzií bez vzťahu k realite. Je smutné, že aj náramná túžba po spravodlivosti sa rozplýva v mlčaní a nedostatočnej aktivite.
Akýkoľvek pokus získať si energiu a zmobilizovať podstatu národa sa zdá byť strateným v bezvýznamných slovách a prázdnych gestách. Takto sa zámerne zbavujeme hrdosti a pokladu, ktorý by sme mohli oznámiť svetovej verejnosti — nie dogma, ale skutočný, ílovitý a premenlivý odkaz zástavy slobody. Na čo vlastne čakáme?
